Prvých päť minút je najdôležitejších

Miluje adrenalín a nové technológie. Má rád najmä tie, ktoré uľahčujú život a eliminujú chyby v práci. Okrem nich má vo svojej kancelárii aj v domácnosti externý defibrilátor, ktorý zachraňuje životy. Rovnako ako Falck, s ktorým je dvanásť rokov. Ivo Krpelan riadi činnosť dánskej spoločnosti Falck v strednej a vo východnej Európe.

Vyrastali ste v česko-slovenskej rodine. Odkiaľ sú vaše slovenské korene?

Slovenské korene som v detstve a v puberte veľmi nevnímal, pretože otec žil od sedemnástich rokov v Česku. Na Slovensko sme cestovali málo, aj preto, že slovenská babička a dedo sa presťahovali za nami. Vtedy sa pretrhla niť, ktorá nás spájala so Slovenskom. Z Ružomberku do Prahy bolo dosť ďaleko aj pre mojich bratrancov a sesternice. Žil som v Česku a nerátal som s tým, že budem raz pracovať na Slovensku. Bola to úplná náhoda.

Aká bola vaša cesta z Čiech na Slovensko?

Po tom, čo som ukončil Ekonomickú univerzitu v Prahe, som začal pracovať pre veľkú nadnárodnú francúzsku firmu. Bol som na dvojročnom tréningu, v rámci ktorého som precestoval celú Európu. Po jeho ukončení mi Francúzi ponúkli prácu v Taliansku a potom prišla možnosť ísť na Slovensko. V roku 1997 som získal dvojročný kontrakt na pozíciu finančný riaditeľ. Mal som vtedy len dvadsaťštyri rokov. Odvtedy cestujem medzi Bratislavou a Prahou, kde mám stále svoje zázemie. S prestávkami som na Slovensku dvadsať rokov. Aj moja žena je Slovenka a deti majú obidve občianstva.

Bolo ťažké zvyknúť si na trochu inú mentalitu Slovákov?

Nebolo. Vyrastal som počas spoločného štátu, na vysokú školu som nastupoval tesne pred Nežnou revolúciou. Som odchovaný na oboch jazykoch, aj vďaka slovenským koreňom. Samozrejme, Česko a jeho kultúra je odlišná, to vieme všetci. Ale históriu máme spoločnú. Je tu však jeden veľký rozdiel. Prekvapilo ma, že na Slovensku je teplejšie.

Svoj pracovný život ste zviazali s firmou Falck, najväčším poskytovateľom záchrannej zdravotnej služby na Slovensku. Mal v rodine niekto blízko k medicíne?

Otec môjho nevlastného otca bol lekár, špecialista na ochorenia pľúc. Babička z otcovej strany bola zdravotná sestra. Moju sestru tiež zaujíma medicína, ale keďže je nevidiaca, je to len jej koníček. Má obrovské znalosti o fungovaní ľudského tela a pracuje ako masérka.

Ako sú na tom Slováci s poskytovaním prvej pomoci?

Zlepšuje sa to, ale celková úroveň praktických zručností v tejto oblasti nie je dostatočná. To isté platí aj pre Českú republiku, napriek tomu, že sa viac venuje osvete. Väčšina ľudí neovláda zásady prvej pomoci a pri ohrození života človeka radšej čakajú na odborníkov. Z desiatich áut sa pri havárii pristaví jedno, človeka, ktorý odpadne, mnohí len prekročia. Osveta je stále nedostatočná, a preto sa jej venujeme prostredníctvom neziskovej organizácie. Naše motto je: Chceme, aby všetky deti vedeli prvú pomoc. Pre firmu, ktorá je už dvanásť rokov lídrom v oblasti záchrannej zdravotnej služby, je to povinnosť. Život človeka často závisí od správne a rýchlo poskytnutej prvej pomoci. Záchranka príde na miesto medzi ôsmimi až pätnástimi minútami, ale najdôležitejších je prvých päť minút. Ak urobíme pár úkonov, môžeme zachrániť ľudský život.

Ocitli ste sa niekedy v situácii, keď ste museli poskytnúť prvú pomoc?

Poskytoval som len prvú pomoc svojim deťom – v prípadoch, ktoré neohrozovali ich život. Bola to veľká komédia, pretože som vždy spanikáril. Hoci mám všetky školenia a kurzy, v prípade vlastných detí som stratil hlavu. Dopadlo to, našťastie, dobre. Na jednej strane som rád, že som sa do takej situácie nedostal, ale na druhej strane neviem, či by som pomoc poskytol správne. Nemal som si to kde overiť. Prvá pomoc je dril, ktorý treba opakovať. Jeden rok sa ju naučíte a druhý zabudnete.

Pri masáži srdca sa vraj má spievať vianočná pieseň Jingle Bells. Používate pri školeniach aj iné mnemotechnické pomôcky?

Počul som aj o pesničke Stayin Alive od Bee Gees. My v posledných dvoch rokoch používame detskú pomôcku – malého medvedíka Miška, ktorý rozpráva. ,,Pomôž mi, som zranený,” ozýva sa z jeho úst. Postupne vedie dieťa k tomu, aby urobilo všetko pre jeho záchranu. Každé dieťa má počas tréningu svojho medveďa a veru sa s nimi lúčia veľmi ťažko. Nechcú nám ich vrátiť.

Ako sú na tom s prvou pomocou vaše deti?

Mám dvoch synov. Starší, jedenásťročný Jakub s našou firmou vyrastal. Narodil sa v čase, keď sme zakladali záchranársky Falck. Keďže aj moja žena je v našom tíme – je výkonnou riaditeľkou neziskovej organizácie – Jakub s nami chodil na všetky akcie. Čo sa týka jeho schopnosti poskytnúť prvú pomoc, vôbec o ňom nepochybujem. Občas, keď sme na nejakom kurze, musíme ho zastaviť, aby bol ticho, aby nevykríkol správnu odpoveď. Aj mladší, štvorročný Adam sa priúča, takisto chodí s mamou na podujatia našej firmy.

Ste vraj vášnivý motorkár, avšak motorkári sú najčastejšími potenciálnymi darcami orgánov. Myslíte na to?

Zachraňujeme desiatky motorkárov ročne, preto mám rešpekt voči jazde po ceste. Dávam prednosť motokrosu a okruhom. Riziko úrazu je tam menšie než na ceste, kde sú autá predo mnou, za mnou, zboku, a kde sú veľkou nástrahou obrubníky či jamy. Na Slovakiaringu, pretekárskom okruhu v Orechovej Potôni, sú naši ľudia. Keby sa niečo zomlelo, verím, že mi pomôžu. Jazdím preto, že na dráhe si úplne vyčistím hlavu. Kedysi som hrával aj golf – jeden deň som bol na motorke v blate, druhý deň v bielom oblečení na trávičke. Teraz už na golf nemám čas. Jazdím s rešpektom a v medziach bezpečnosti, veď už mám svoj vek. Budem mať štyridsaťpäť a treba sa starať aj o telo. Kedysi som mal totiž problémy s chrbticou. Preto chodím tri- až štyrikrát týždenne do fitka – zabehať si a spevniť svaly.

Problémy s chrbticou boli dôvodom na založenie rehabilitačných centier?

Presne tak. Prvým impulzom bolo moje zranenie chrbtice. Problémy vznikli pravdepodobne v čase, keď som často jazdil, skákal a padal na motorke. Nepomohol mi ani golf, ktorý chrbticu zaťažuje jednostranne. K tomu sa pridal stres a dlhé hodiny v aute. Všetko sa synergicky spojilo a moja platnička nevydržala. Nedokázal som chodiť, nevedel som ani spať. Zaskočilo ma to, pretože som celý život športoval. Druhým impulzom bola práca mojich kolegov v Dánsku, ktorí veľa času venujú prevencii. Podľa štatistík až tridsať percent Dánov využíva rehabilitačné centrá Falck.

Využívate ako vyťažený manažér služby vašich fyzioterapeutov?

Určite. Fyzioterapeuti mi o fungovaní tela mnoho vecí vysvetlili. Veď ja som mal ísť na operáciu chrbtice! Z problémov som sa dostal vďaka fyzioterapii a jóge, ktorú som začal pravidelne cvičiť. Táto kombinácia ma zachránila, nebolí ma chrbát a znovu skáčem na motorke.

Majú ľudia záujem o rehabilitačné služby?

Najmä mladí začali viac dbať o svoje telo. Mnohí z nich ešte pred tridsiatkou cvičia jógu. Je vidieť, že osveta a záujem ľudí o zdravie sú na oveľa vyššej úrovni ako v minulosti. Mladšie ročníky sa zaujímajú aj o zdravý štýl stravovania.

Spomenuli sme záchrannú, rehabilitačnú zložku spoločnosti, aj neziskovú organizáciu. Aká je história Falcku?

Občas si nás mýlia s firmou, ktorá sa volala Group 4 Falck. V nej som začínal hneď po jej vytvorení. Falck vznikol v roku 1906 v Dánsku a v roku 2000 kúpil druhú najväčšiu bezpečnostnú firmu na svete, ktorá sa volala Group for Securitas. Tak vznikla firma Group 4 Falck. Predpokladalo sa, že zlúčenie záchranárskych a bezpečnostných aktivít prinesie synergiu, ale nestalo sa tak. Po štyroch rokoch Falck bezpečnostnú časť firmy predal. Po rozdelení som sa rozhodol, že pôjdem záchranárskou cestou, ku ktorej som mal bližšie. V roku 2005, už ako finančný riaditeľ, som spoluzakladal Falck v strednej a vo východnej Európe. Prvou poskytovanou službou bola záchranná služba.

Ako sa ďalej rozširovalo vaše portfólio?

Ďalšou činnosťou boli kurzy prvej pomoci v rámci Falck Academy. Neskôr sme založili hasičskú divíziu, aj vo veľkých automobilových firmách. Máme tiež divíziu Falck Healthcare, pod ktorou je niekoľko polikliník. Naša dopravná zdravotná služba, v rámci ktorej poskytujeme prevozy na vyšetrenia alebo na zákroky, je druhou najväčšou na Slovensku. Snažíme sa rozšíriť aj do ďalších krajín, ale nie v každej je legislatíva pozitívne naladená voči privátnym subjektom. V Česku napríklad nemôžu byť hasičské a záchranárske služby v privátnych rukách.

Preto ste na Slovensku.

Preto. Slovensku prospelo, že pri reforme v roku 2006 sa trh otvoril a mohli tu začať pôsobiť aj súkromné firmy. To, že je možné v tomto biznise súťažiť, a že máme konkurenciu, nás posúva ďalej.

Už v roku 2006 sme predstavili telemetriu pri automatických defibrilátoroch, vďaka ktorej sa dáta z nich mohli preniesť do cieľovej nemocnice na vyhodnotenie.

Čo dnes nesmie v sanitke chýbať?

V prvom rade by mala byť vybavená v súlade s legislatívou. Ešte lepšie nad jej rámec. Snažíme sa, aby boli všetky sanitky unifikované. Dnes máme licenciu na 107 bodov z 273, čo predstavuje asi 40 % pokrytia Slovenskej republiky našou záchranou službou. Tých 107 vozov je identických. Ročne kupujeme dvadsať áut, ktorých priemerná životnosť je päť rokov. Samozrejme, máme aj staršie autá. Ak sa o vozový park dobre staráte, môžete so sanitkami pokojne jazdiť aj desať rokov. Hoci nám to legislatíva nediktuje, snažíme sa nepoužívať vozidlá staršie než osem rokov. Najdôležitejšia je bezpečnosť pacienta aj posádky. Vo vybavení sanitky musia byť defibrilátor a ventilátor, naše autá majú aj detektor oxidu uhoľnatého. Nedávno sme zaviedli novinku – špeciálny vákuový matrac. A začali sa používať ľahké materiály, drevotriesku nahradili plasty. Autá majú tiež prednú a zadnú kameru. Každé auto sníma cestu, všetko, čo sa deje pred sanitkou. V prípade havárie si môžeme pozrieť záznam a skontrolovať, čo sa stalo. Záznamy používame nielen na to, aby sme mohli dokázať našu nevinu, prípadne súhlasiť s vinou. Používame ich predovšetkým ako prevenciu, púšťame ich na poradách s vodičmi. Rozoberáme, čo sa počas jázd stalo, čo bolo vykonané správne a, naopak, čo by sa nemalo stávať. Je to užitočné, pretože nám klesá nehodovosť.

Ako školíte svojich pracovníkov?

Pre vodičov máme vybudovaný špeciálny tréningový program. Školíme ich v troch oblastiach – záchrana ľudského života, jazda sanitkou a starostlivosť a údržba vozidiel. Pri výučbe jazdy sa zameriavame na konkrétne situácie.

Slovák Tibor Petrov je autorom projektu, ktorý sa zaoberá komunikáciou medzi sanitkami a vozidlami na ceste. Pre vodiča, ktorý nepočuje sanitku, alebo nevie identifikovať, z ktorej strany sa objaví, je to veľká pomoc. Zaoberáte sa novými technológiami, ktoré sa dajú aplikovať do sanitiek, prípadne do celého systému záchrany?

Samozrejme, že vývoj v tejto oblasti sledujeme. Jedna časť je návrh, druhá je jeho realizácia výrobcami a predajcami áut. Už sme prišli s niekoľkými významnými návrhmi, ktoré by mohli zlepšiť fungovanie záchranného systému. Nie vždy je však na tom druhom konci niekto, kto má o ne záujem, prípadne chuť, čas a peniaze. Už v roku 2006 sme predstavili telemetriu pri automatických defibrilátoroch, vďaka ktorej sa dáta z nich mohli preniesť do cieľovej nemocnice na vyhodnotenie. Ďalším príkladom je špičkový softvér pre dopravnú zdravotnú službu, ktorý máme k dispozícii. Nahrádza prácu dispečerov, sanitky sa objednávajú prostredníctvom internetu. Sestra si tak jednoducho môže naplánovať prevoz pacienta.

Niečo ako Hopin a Uber, aplikácie na objednávanie taxi?

Dalo by sa to tak opísať. Náš systém je však oveľa zložitejší. Jedno auto využíva naraz niekoľko pacientov. Systém preberá objednávky a prideľuje ich jednotlivým vodičom. Je to náročná práca, pri ktorej človek, na rozdiel od softvéru, často robí chyby. Keby sestry systém používali, práca by sa zefektívnila, avšak nerobia to. Ak si význam jeho používania uvedomí aj vedenie nemocníc a vysvetlí to svojim sestrám, my budeme pripravení.

Keď ste hovorili o technológiách, zasvietili vám oči. Ste ich fanúšikom aj v súkromí?

Snažím sa. Dlhý čas som bol predpotopný. Okolo mňa už všetci frčali na nových vychytávkach, ale ja som si k nim hľadal cestu dlhšie. Našiel som ju a teraz je to moje ďalšie hobby. Mám z tej rýchlosti, akou sa všetko vyvíja, trochu aj obavy. O chvíľu nebudeme potrebovať ľudí.

Bez čoho by ste si dnes nevedeli predstaviť život?

Milujem svoj mobilný telefón a všetky aplikácie, ktoré v ňom mám. V rekonštruovanom byte mobilom ovládam svetlá, žalúzie aj klimatizáciu. Čo mňa a mojich synov, na rozdiel od manželky, veľmi baví. Mám rád jabru, reproduktor s mikrofónom ako stvorený na konferenčné hovory. Milujem internetovú televíziu, pretože ma neruší reklama. Filmy môžem mať v archíve a pozerať ich pri cestovaní. K tomu mi pomáhajú slúchadlá, ktoré odfiltrujú všetky vonkajšie zvuky okrem ľudského hlasu. Mojou slabosťou sú aj podcasty – rozhlasové relácie, ktoré si sťahujem do mobilu. Určite by som vedel fungovať aj bez týchto vecí, ale uľahčujú a spríjemňujú mi život aj prácu.

To však nie je všetko. Dokonca máte doma aj defibrilátor.

Áno, aj preto, že máme najväčšiu sieť defibrilátorov na Slovensku. Ku dnešnému dňu je to takmer štyristo AED prístrojov. Sú umiestnené najmä vo väčších súkromných spoločnostiach, v ktorých pracuje vysoký počet zamestnancov. Niektoré sú však aj na verejných priestranstvách – na autobusových staniciach, na ihriskách alebo v školách.

Neboja sa ich ľudia používať?

Používajú sa. Sme radi, ak sa z dvesto použije za rok hoci jeden a zachráni ľudský život. V rámci nášho programu Záchrana som ja učíme deti prvú pomoc a päťdesiatim školám sme už inštalovali defibrilátor. Po dohode s miestnymi úradmi tieto zariadenia osádzame aj na vybrané verejné miesta. Použitie defibrilátora je jednoduché. Prístroj s vami komunikuje a sprevádza vás jednotlivými krokmi, ktoré máte urobiť.

Odborná aj laická verejnosť sa zaoberá otázkou, či je v záchranke potrebný lekár?

Trend smeruje k tomu, že lekári v záchrankách nebudú. Po prvé preto, že už teraz ich je nedostatok, a po druhé, ak sú, sú extrémne drahí. Sieť 273 bodov je vytvorená tak, aby sanitka prišla kdekoľvek na Slovensko do pätnástich minút. Samozrejme, dnes je priemerný dojazdový čas nižší, približne dvanásť minút. Vo Falcku sme sa dostali pod desať minút, v minulom roku to bolo presne 9 minút a 40 sekúnd. Pre záchranárov je dôležité poskytnúť prvú pomoc, pacienta stabilizovať a rýchlo previezť do nemocnice. To však pri predpoklade, že nemocnice budú na to vybavené a bude fungovať urgentný príjem, ktorý pacienta diagnostikuje a rýchlo posunie na vhodné oddelenie. Dnes privezieme pacienta na centrálny príjem a dej sa vôľa Božia. Až 20 % výjazdov k ťažkým diagnózam, ako sú mozgové porážky a infarkty, pri ktorých rozhodujú prvé minúty, čaká dlhšie než dvadsať minút na prijatie do nemocnice.

Robíme kurzy prvej pomoci, simulujeme výjazd k nehode. Profesionálne tiež trénujeme hasičov, simulujeme situácie, ktoré môžu nastať v priemysle.

Ešte stále sa zneužíva záchranný systém?

Záchranka dnes supluje aj prevozy pacientov, ktorí nie sú v ohrození života. Aj preto, že sa rušia pohotovosti a polikliniky. Ľudia si počkajú do večera. Vedia, že záchranka príde. To, samozrejme, vedie k frustrácii našich zamestnancov – záchranári vyrážajú k porezanému prstu, ku kliešťom, k bezdomovcom a k opilcom. Navyše, keď prídu do nemocnice, nahnevaný personál sa pýta: Čo ste to sem zase priviezli, na čo vás máme? Na čo máme túto super platenú záchranku? Je tam veľa zbytočných emócií a konfrontácií. Vráťme sa však k pôvodnej otázke.

Tá znela, či nahradí lekára v sanitke záchranár?

Miesto lekára v sanitke je momentálne opodstatnené, ale v budúcnosti pravdepodobne nebude. Samozrejme, musí to ísť krok za krokom, v súlade s budovaním siete urgentných príjmov nemocníc. Zároveň by sa malo dbať na zvyšovanie znalostí a zručností záchranárov. Medzistupňom sú flying doctors, ktorí jazdia s osobným autom v nejakom stanovenom území. Povinnosťou takéhoto doktora je prísť k pacientovi a stabilizovať ho. Záchranka potom pacienta odvezie do nemocnice a lekár už môže byť pri inom pacientovi. To je jeden z našich návrhov, ktorý sa možno bude pilotne testovať.

Na Slovensko prichádza pomerne veľa cudzincov, sú vaši záchranári aj jazykovo zdatní?

Podmienka to nie je. Dnes máme problém nájsť skúseného, kvalitného záchranára. Školy už neprodukujú toľko adeptov, navyše odchádzajú do zahraničia. Aj od nás odišlo veľa záchranárov do Nemecka, do Českej republiky, do Veľkej Británie či do Spojených arabských emirátov, kde je veľký hlad po tejto profesii a zároveň sú tam iné platové podmienky. Základnou podmienkou nie je jazyk, ale vzdelanie.

Aké má záchranár kompetencie pri záchrane človeka?

Kompetencie máme rozdelené do štyroch oblastí. Základná je stupeň jeden, v top štvorke máme dnes asi päťdesiat ľudí. Musia mať zodpovedajúce vzdelanie, prejsť niekoľkými skúškami a testami, aby sa dostali na najvyššiu úroveň. Nie každý však chce mať túto najvyššiu kompetenciu, pri ktorej preberá plnú zodpovednosť za svoje úkony a môže podávať lieky. Máme ľudí, ktorí testami prejdú, ale radšej ostanú v nižšej úrovni.

Majú lekári záujem o prácu v záchrannom systéme?

Je to zložité. Je pár lekárov, ktorí chcú robiť len záchrannú službu. Potom sú aj takí, ktorí chcú pracovať v nemocnici a zároveň robiť na záchranke. V tomto prípade kombinujú úväzky. Záujem už zďaleka nie je taký, ako na začiatku. V nemocniciach sa zo zákona zvyšujú mzdy a lekári nám stále utekajú. Keby sme nemali vybudovaný systém na prijímanie a školenie ľudí zo zahraničia, napríklad z Ukrajiny, situácia by bola zlá. Lekári nie sú a nebudú.

Spolupracujete aj so školami?

Na rôznych úrovniach. Niektorí naši záchranári vyučujú na stredných a na vysokých školách. Za zmienku stojí naša dvanásťročná spolupráca s Prešovskou univerzitou. Spolupracujeme pri výchove záchranárov, poskytujeme tréningové zázemie. Boli by sme radi, keby sme mohli spolupracovať so všetkými školami, ale to nie je možné. Niekoľko rokov spolupracujeme s Farmaceutickou fakultou UK, kde školíme študentov prvú pomoc ako voliteľný predmet. Je to pekná práca, v rámci ktorej poskytujeme figuríny a moderné technológie bez nároku na honorár.

V ponuke máte aj zážitkový kurz rescue and fire v rámci teambuildingu pre firmy. Zúčastnili ste sa ho?

Firmám ponúkame zážitkové kurzy šité na mieru. Vieme bezpečne založiť oheň, aby si mohli vyskúšať správny hasiaci prístroj. Robíme kurzy prvej pomoci, simulujeme výjazd k nehode. Profesionálne tiež trénujeme hasičov, simulujeme situácie, ktoré môžu nastať v priemysle. Okrem toho sme jednotka na svete v tréningu zamestnancov na prácu na ťažných plošinách. Aj ja som si podobným kurzom prešiel. Napriek tomu, že sa bojím výšok. Už ako malý hasič som radšej na zemi striekal do terča. Zlaňovanie k plošinám v mori bolo veľkou školou. Pracovníci takým školením musia prejsť, lebo jedna chyba môže stáť život ďalších dvadsiatich ľudí.

Foto: Ladislav Rybár

Hodnotenie článku

inVitro 3/2018

Urgentná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2018 Urgentná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro