Reanimácia

Nie je to naozaj nič veselé. Nikoho nepoteší, keď sa človek náhle zloží, má zástavu srdcovej činnosti a nedýcha. Lekári, sestričky, prípadne laická verejnosť, sa púšťajú do reanimovania (tiež sa mu hovorí resuscitácia, môžete si vybrať), teda do opätovného oživovania pacienta. Nepochybne to je nesmierne dôležité.

Nie je to naozaj nič veselé. Nikoho nepoteší, keď sa človek náhle zloží, má zástavu srdcovej činnosti a nedýcha. Lekári, sestričky, prípadne aj laická verejnosť, sa púšťajú do reanimovania (tiež sa tomu hovorí resuscitácia, môžete si vybrať), teda opätovného oživovania pacienta. Je to nepochybne nesmierne dôležité. Zažil som už veľmi pozitívne prípady, napríklad keď pri výlete na bicykli náhle skolaboval viedenský turista. Jeho spoločníčka, zhodou okolností zdravotná sestra, ho sama oživovala priamo na ceste dvadsať minút, než prišla záchranka. Musela si počínať veľmi dobre, pretože túto zástavu srdca prežil bez akýchkoľvek negatívnych následkov, čiže bez akéhokoľvek trvalého poškodenia mozgu.
Preto je dôležité, aby oživovanie ovládali aj laici. V čase komunizmu boli majstrami sveta v reanimácii Maďari. V škole alebo inde sa u nich musel klásť obrovský dôraz na túto činnosť, pretože s ňou začínali okamžite, keď uvideli niekde človeka v bezvedomí. Háčik bol v tom, že nezisťovali, či dýcha a či mu bije srdce, ale išli priamo na vec. Raz sa to stalo aj mne. V kostole v Tatranskej Lomnici mi náhle prišlo zle – nie div, kostol bol malý a preplnený a ja som bol pätnásťročný pubertiak. Prebudenie nebolo práve príjemné. Ležal som na chodníku pred kostolom a vedľa mňa kľačal veľký fúzatý Maďar a nekompromisne mi stláčal hrudník bez ohľadu na to, že som sa mu snažil vysvetliť, že už som pri vedomí. Našťastie to pochopil ešte predtým, než začal s umelým dýchaním.

Raz nám z hôr do popradskej nemocnice priviezli Nemca. Mal bolesti na hrudníku, zvíjal sa a nariekal. Natočili sme EKG, ktoré bolo v poriadku. Nemec však nariekal čím ďalej, tým viac. Urobili sme ultrazvuk, srdce bolo v poriadku, srdcové enzýmy tiež v norme. Čo je tomu chlapovi? Pravda sa ukázala až po niekoľkých hodinách. Na prsiach sa mu začala objavovať veľká krvná podliatina spôsobená polámanými rebrami. Pravdu sme sa dozvedeli až po príchode zástupkyne primára Schwarzovej, ktorá vedela po nemecky. Ten človek skolaboval rovnako ako ja v onom kostole. A keď sa prebudil, bol už v starostlivosti angažovaných Maďarov, ktorí pri oživovaní bezvedomého človeka nepoznajú brata, a to ani brata Nemca. Vraj sa im snažil vysvetliť, že je už pri vedomí, ale neuspel. Vždy, keď chcel niečo povedať, znovu mu stlačili hrudník a navyše kričali tou svojou nezrozumiteľnou rečou, takže Nemec sa disciplinovane podriadil a nechal sa kriesiť, až kým neprišla záchranka. Ach, tá nemecká disciplína!

V Poprade sme mali pacienta, ktorý bol reanimovaný – a úspešne – štyrikrát. Mal totiž šťastie, že vždy skolaboval v nemocnici, keď čakal na nejaký termín vyšetrenia. Dnes by mal už dávno v srdci implantovaný defibrilátor, ale vtedy ešte taká možnosť nebola. A tak sme ho stále oživovali, a potom sme mu dávali na polámané rebrá ľad. Užíval aj tabletky proti bolesti. Keď sa opäť raz prebral na našej jednotke intenzívnej starostlivosti, povedal mi: „Tentoraz to bolo hrozné, pán doktor. Prebral som sa a myslel som si, že som sa zbláznil. Skákala po mne taká obrovská zarastená opica a veľmi to bolelo.“ (Tá opica bol riaditeľ nemocnice, skvelý človek a vynikajúci lekár, ale pacient v stave reanimácie zrejme nedokáže správne oceniť lekárske kvality svojho záchrancu. Pravda, riaditeľ mal bradu a stodvadsať kíl.)

Keď pacient skolabuje na oddelení, spustí sa alarm a všetci behajú sem a tam ako otrávené myši, pretože im alarm neoznámil, kde objekt, ktorý potrebuje zachrániť, leží. K reanimácii sa totiž vyráža okamžite a behom. Výnimkou bol kolega Geschev, s ktorým som pracoval pár mesiacov na Stolzalpe v Rakúsku. Bol to riadny fešák a veľmi si potrpel na svoj vzhľad. Keď mal službu, prichádzal k reanimácii síce o dvadsať minút neskôr, ale osprchovaný, učesaný a naparfumovaný. Zaujímavé, že sestričky, ktoré museli oživovať dvadsať minút bez neho, mu to nemali za zlé, práve naopak. Chválili ho slovami:
„Ten nebehá k reanimácii ako vy všetci ostatní, pokrčení a strapatí, naňho je radosť sa pozrieť.“

Nie, nedokázal som prevziať Geschevov štýl, hoci by som si tým určite šplhol u nášho stredného zdravotníckeho personálu. Možno je to tým, že by som sa ani sprchou, hrebeňom ani voňavkou nedokázal svojím vzhľadom prepracovať na Geschevovu úroveň. Ako som povedal, bol to riadny fešák. (Žiadny môj subjektívny názor, táto mienka je potvrdená celým radom kvalifikovaných ženských hlasov.)

Bol som na Stolzalpe asi 3 alebo 4 roky, keď sme z ortopédie dostali pacienta po reanimácii. Skolaboval v izbe a EKG ukázal fibriláciu komôr. Po elektrickom šoku sa spamätal, prebral k životu a previezli mi ho na intenzívku. Bohužiaľ, jeho srdcový rytmus nefungoval dlho. Po niekoľkých minútach zase fibrilácia, elektrický výboj, normálny rytmus. Dostal lieky na stabilizáciu rytmu, o polhodinu neskôr ďalší záchvat fibrilácie. Elektrický výboj a človek sa s ním zase mohol baviť. Vymenil som lieky, o pol hodiny neskôr ďalšia fibrilácia. A tak sa to opakovalo dookola. Ako na potvoru som mal nočnú službu, takže som si to mohol vychutnávať. Celkom som ho defibriloval štyridsaťsedemkrát 360 joulami. Záchvaty sa opakovali stále častejšie, po polnoci už v dvojminútových intervaloch – vtedy som bol už presvedčený, že ho stratím. Nakoniec sa kombináciou horčíka a betablokátora aplikovaných do žily, ako aj vďaka Sedacoronu podávaného kontinuálne, podarilo stlačiť jeho srdcovú frekvenciu pod 30 úderov za minútu a záchvaty prestali. O pol druhej som si šiel ľahnúť na voľnú posteľ na intenzívke, pretože opustiť jednotku som si netrúfal. Ďalší záchvat však už neprišiel, pacient spal a ja som dúfal, že si tiež trošku oddýchnem. Ráno som na porade referoval, že sa mi podarilo pacienta zastabilizovať a bol som na svoj výkon patrične hrdý.

Nie však nadlho. Šéf sa rozhodol absolvovať na jednotke intenzívnej starostlivosti vizitu. Len čo ho pacient uvidel, od vzrušenia nad takou poctou sa mu zdvihol pulz na štyridsať, znova dostal kŕče, upadol do bezvedomia a nastala uňho fibrilácia komôr. Elektrický šok, odchod šéfa z miestnosti a všetko bolo zase v poriadku.

Podarilo sa nám ho prepraviť na kliniku do Grazu (pacienta, nie šéfa!), pričom sme počas celého transportu úzkostlivo dbali na to, aby jeho srdcová frekvencia neprekročila tridsať úderov za minútu. Na klinike však usúdili, že sme hlupáci, pretože taká nízka frekvencia je pre pacienta škodlivá. Dali mu kardiostimulátor, aby mu prestimulovali poruchy rytmu. Po prvom impulze mal už zase fibriláciu komôr. Nakoniec predsa len dali na nás a vyšetrili ho srdcovým katétrom. Zistili kritické zúženie koronárnej tepny, zúžené miesto dilatovali a o tri dni sa pacient so šťastným úsmevom vrátil na Stolzalpe. Šéfovi sme ho však pre istotu už neukázali a pred šéfovou vizitou sme ho vždy upratali na fyzioterapiu. Pobyt prežil bez komplikácií a po týždni išiel domov.

Poučený týmto zážitkom som hneď na svojej prvej nedeľnej službe na novom pôsobisku vo Wagne zareagoval rýchlejšie. Na intenzívku priviezli pacienta po laickej reanimácii. Hral v krčme karty, asi nemal v ruke dobrý list, pretože to s ním seklo. Jeden z jeho spoločníkov bol spolupracovník Červeného kríža, a tak začal s reanimáciou. Po príchode záchranky ho zdefibrilovali, natočili EKG a výsledok bol v norme. Srdcové enzýmy boli tiež v poriadku, pacient jednoducho nevykazoval žiadne známky srdcového infarktu, ani ničoho podobného. Pacienta sme dostali na intenzívku už zaintubovaného na umelom dýchaní a zdanlivo stabilného. Naozaj len zdanlivo, pretože keď som v nedeľu prevzal od kolegu službu, nastala prvá fibrilácia komôr a my sme vykonali prvú reanimáciu. Počas prvej hodiny vizity nám tento kúsok napriek všetkej liečbe predviedol ešte osemkrát. Po deviatom elektrickom výboji som zavolal na kliniku v Grazi.

Našťastie mal službu veľmi rozumný kolega. Vysvetlil som mu situáciu. Informoval som ho, že pacient síce nemá srdcový infarkt, ale napriek tomu sme ho museli už desaťkrát reanimovať, a že som presvedčený, že má kritické zúženie hlavnej koronárnej tepny a treba mu zaviesť srdcový katéter a patrične ho liečiť. Kolega súhlasil. Zavolali sme vrtuľník a po ceste doň a vo vzduchu sme pacienta ešte raz reanimovali. Potom však srdcový katéter potvrdil moju domnienku. Po náležitom zákroku sa pacient rýchlo dal do poriadku a po týždni už zas mohol hrať karty. Dúfam, že spoluhráči dávali dobrý pozor, aké karty mu rozdávali, no v každom prípade sme ho v nemocnici odvtedy nevideli.

Horšie však je, keď vás takáto reanimácia postihne niekde v teréne, kde nemáte poruke nič, teda ani defibrilátor, ani šikovnú sestričku. Ak letíte lietadlom a personál vie, že ste lekár, nezatajíte sa, ak príde niekomu zle. Keď som chcel pri rezervácii letu nahlásiť svojho švagra ako diplomovaného inžiniera, pani za priehradkou mi povedala, že ju taký titul nezaujíma. Že ona zapisuje len doktorov medicíny. Uvidela môj prekvapený výraz a vysvetlila mi, že pre prípad potreby letušky presne vedia, na ktorom mieste sedí lekár. Aby sa nemohol zatajiť.

Nás však reanimácia neznámeho cestujúceho nepostihla v lietadle (našťastie), ale na letisku vo Schwechate. Práve sme vystúpili z lietadla a moja žena sa rozhodla ísť na toaletu. Samozrejme, vybrala si nesprávne miesto. Čakal som na ňu na chodbe pred toaletou, keď náhle začali zo záchodu vybiehať ľudia s volaním: „Je tu niekde lekár?“ Rozhliadol som sa opatrne dookola, ako na potvoru tam žiadny nebol!

Nezostávalo mi nič iné, než sa rozbehnúť na toaletu. Vnútri na zemi ležal mladík. Bol modrý a nedýchal. Očividne zástava dychu a obehu, kritický stav. Hneď som začal s reanimáciou. Jeden z prítomných mladých mužov bol taký hrdina, že dával umelé dýchanie z úst do úst. O dýchaní z úst do úst sa, samozrejme, dosť píše a vo filmoch sa aj často vykonáva, najmä ak sa v bezvedomí nachádza krásna hlavná hrdinka filmu. V realite je to však o niečom úplne inom. Väčšinou vyteká umierajúcemu z úst hlien a občas zvracia. Skutočne to nie je nič príjemné, niekedy sa to proste nedá. Vtedy to dokázal spomínaný hrdina. Udával som rytmus stláčaním hrudníka a on s pacientom dýchal. Mladíkova modrá pokožka opäť zružovela a začal dokonca aj spontánne dýchať. No len nakrátko, potom boli jeho životné funkcie znova preč. Bojovali sme dvadsať minút, než prišla záchranka. Uľavilo sa mi, keď nás záchranári poslali von (po dvadsiatich minútach stláčania mohutného hrudníka silného mladíka som bol pomaly sám zrelý na reanimáciu) a prevzali starostlivosť o chlapa v bezvedomí. Na EKG zistili komorovú tachykardiu, defibrilovali a intubovali. Potešil som sa, že mám túto príhodu za sebou. Škaredo som sa však mýlil. Skutočne napínavá časť príbehu ma ešte len čakala, a síce v osobe priateľky mladíka, ktorého som kriesil.Bola mladá, pekná – a Brazílčanka. Hovorila iba po portugalsky. Ani slovo po nemecky a asi päť slov po anglicky, ktoré však vyslovovala s pravým juhoamerickým temperamentom. Hoci išlo o útlu osobu (podľa terminológie kámasútry takzvanú lanku), bola jej plná predsieň toalety. Striedavo sa vrhala na stenu a mne okolo krku (manželka už medzitým toaletu opustila a snažila sa túto temperamentnú Brazílčanku upokojiť, tiež však úplne neúspešne). Medzi jej zúfalými výkrikmi som však rozoznával jedno slovo: telefón. Predpokladal som, že si chce zavolať, a ponúkol som jej svoj mobil. Odmietla ho a ďalej kričala: „Telefón, telefón!“ Spýtal som sa letiskového zamestnanca, ktorý medzitým odkláňal cestujúcich preč od našej toalety, či nemajú vo Schwechate k dispozícii tlmočníka z portugalčiny. Pokrčil plecami, pozrel sa najprv na mňa, potom na našu Brazílčanku a povedal, že sa to pokúsi vybaviť. Odišiel a už sa nikdy neobjavil.

V krajnej núdzi som si spomenul, že môj priateľ z Gösssendorfu Petr Fišera vie po portugalsky, pretože dlhé roky riadil projekty na výrobu celulózy v Brazílii. Zavolal som mu a vysvetlil mu situáciu. Mal sa spýtať mladej dámy, čo vlastne chce, a potom mi to pretlmočiť. Strčil som Brazílčanke telefón do ruky. Nedôverčivo ho vzala, priložila k uchu, započúvala sa a potom zo seba začala chrliť. Asi po troch minútach som pochopil, že tak veľa informácií naraz mi Petr preložiť nemôže a telefón som jej zobral.

„Tak aký má problém, Petře?“ spýtal som sa.
„Hovorí, že nemá žiadny problém. Problém má vraj jej priateľ.“
„A naozaj ti nepovedala viac?“ zapochyboval som. Portugalčina musí mať obrovskú slovnú zásobu, pokiaľ prednesenie tejto jednej vety trvalo bezmála tri minúty.
„Nie, len to, že sa jej priateľovi nedarí dobre.“
„To viem,“ zastonal som, „práve som ho dvadsať minút reanimoval a teraz sú pri ňom záchranári. Len nech ti povie, čo chce od nás.“

Znova som jej dal telefón a tentoraz som bol trpezlivejší. Asi po piatich minútach mi telefón vrátila. A tak som sa konečne dozvedel celý príbeh. Táto žena sa práve včera v Sao Paule vydala za muža, ktorého som reanimoval. Potom odleteli do Viedne, kde žijú jeho rodičia, aby im predstavil svoju novú manželku. A po pristaní lietadla odišiel na toaletu... Problém bol v tom, že sa navzájom nepoznali. Teda rodičia nepoznali svoju novú nevestu a ona nepoznala ich. (Bolo to ešte pred dobou „whatsapp“.) Rodičia hovorili iba po nemecky a anglicky, ona len po portugalsky. Preto ich ani nemohla identifikovať medzi čakajúcimi v príletovej hale. Jediný kontakt na manželových rodičov predstavovalo telefónne číslo uložené v  manželovom telefóne a ten sa nachádzal v zadnom vrecku jeho nohavíc.

„Sláva,“ pomyslel som si. „Dám jej ten telefón a konečne si môžeme ísť po naše kufre.“
Vošiel som na toaletu, kde sa ešte stále nachádzal lekár so svojimi pomocníkmi zo záchranky. „Potrebujem telefón toho pacienta,“ povedal som. „Má ho v zadnom vrecku nohavíc. Jeho manželka ho nutne potrebuje.“
„Neprichádza do úvahy!“ vykríkol nepríčetne lekár. „Nevidíte, že reanimujeme?“
„To som si všimol,“ pripustil som. „Ja som toho pána reanimoval dvadsať minút do vášho príchodu.“
„Vypadnite!“ lekár sa nedal prehovoriť. „Nezacláňajte.“
Znova som vyšiel z toalety. Keď Brazílčanka uvidela bezmocný výraz mojej tváre, vypukol orkán jej emócií naplno. Bola stratená na letisku v ďalekej Európe, kde nepoznala ani jedného človeka a kde sa s nikým nevedela dorozumieť. Nevedela, čo má robiť a dala to patričně najavo. S brazílskym temperamentom.
Keď jej emocionálny prejav vrcholil, objavili sa vo dverách toalety záchranári so zaintubovaným pacientom na ležadle. Už bol ružový a očividne mal aj dobrý krvný tlak. Nekompromisne som sa im postavil do cesty.
„Ten telefón,“ povedal som rozhodne a ukázal na pacientov zadok.
„Neprichádza do úvahy,“ odpovedal lekár neoblomne.
„Povedzte to jej,“ povedal som a ukázal na Brazílčanku.
Pozrel sa na ňu a zbledol. „Počkajte,“ zamumlal. Zašmátral v zadnom vrecku pacientových nohavíc a vytiahol odtiaľ mobil. Podal mi ho a ja som ho odovzdal mladej novomanželke. Rozžiarila sa. Zrejme ju v tom okamihu vôbec nezaujímal osud manžela, u ktorého sa sotva dalo odhadnúť, aké veľké bude poškodenie jeho mozgu po takej dlhej reanimácii. ONA bola zachránená. Vytočila číslo rodičov a priložila si telefón k uchu. Potom sa usmiala a spustila po portugalsky.
Hotovo. Naša práca sa konečne skončila. Mohli sme si ísť po kufre. Čakali na nás, osamelo jazdili na transportnom páse.

Poviem vám, keď už musíte ísť na letisku na toaletu, tak si vyberte tú správnu!

Hodnotenie článku

inVitro 3/2018

Urgentná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2018 Urgentná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro