Sila rozhovoru

Akého lekára potrebuje pacient? Paternalistického, informujúceho alebo vysvetľujúceho?  

Keď som našu tetu Aničku odviezla do nemocnice, dusila sa. Všetci sme si mysleli, že to je následok jej celoživotného fajčenia. Ale ukázalo sa, že má nádor na maternici veľký ako lopta. Neoperovateľný. Neliečiteľný. Dávali jej pár mesiacov života. Ten nádor tlačil na pľúca, vytvárala sa tam voda a to ju dusilo. V nemocnici vodu vytiahli, stav sa na chvíľu zlepšil, potom zhoršil až tak, že bola dva dni v bezvedomí a ja som si myslela, že už sa nepreberie. Ale priviedli ju späť k životu a ešte sa takto trápila ďalšie dva mesiace.

Nechápala som, prečo ju nenechali v pokoji odísť. Prečo ju resuscitovali? Nahlas som to však nepovedala, nemala som odvahu rozhodovať o jej živote, ale ani sa ma na to nikto nepýtal. Hoci tam boli všetci ku mne aj ku tete veľmi slušní, dozvedela som sa len nevyhnutné množstvo informácií o jej stave. Najhoršie bolo, že aj keby sa spýtali, vlastne som ani len netušila, čo by si želala ona sama. O veciach života a smrti sme sa nikdy nerozprávali. Veď som nič nevedela ani o tom, že musela už dlho krvácať a mať veľké bolesti. V tej nemocnici sme sa nerozprávali už vôbec, pretože ona v tom polomŕtvom stave zabudla po slovensky a vrátila sa k rodnej maďarčine. Iba jej vystrašené oči kričali, že ešte nechce zomrieť.

Vtedy som nič nevedela o paliatívnej medicíne a verila, že lekári najlepšie vedia, kedy je nutné operovať, ožarovať, podávať lieky, vyťahovať vodu z pľúc, resuscitovať. Až po rokoch som narazila na knihu harvardského profesora Atula Gawandeho o medicíne a posledných veciach človeka: Nežijeme věčně. V nej píše o mnohých podobných prípadoch, ako som zažila s tetou i ja. Tvrdí, že dnešná medicína sa dostala do štádia, že väčšina ľudí neumiera náhle, ale po dlhom medicínskom boji s príslovečnými veternými mlynmi. Lekári zachraňujú do poslednej chvíle, pretože sa nechcú a vlastne ani nemôžu vzdať, a my to od nich požadujeme, podstupujeme všetky tie tortúry, lebo je to jednoduchšie ako sa rozhodnúť to ukončiť. Pre všetkých zúčastnených, lekárov, pacientov i príbuzných, je jednoduchšie niečo robiť. Niečo liečiť.

Podľa lekárskych etikov Ezekiela a Lindy Emanuelových existujú tri rôzne vzťahy medzi pacientom a lekárom. Ten najstarší a u nás najzaužívanejší je paternalistický vzťah – lekár vie všetko najlepšie, je autorita, ktorá zodpovedá za to, že pacient dostane to, čo je pre neho – podľa lekára – najlepšie. Ak je na výber červená a modrá pilulka, povie, zoberte si červenú. O existencii tej modrej mu ani nepovie, lebo to podľa neho nepotrebuje vedieť. Tento typ býva často kritizovaný, ale stále zostáva najbežnejším modelom najmä vo vzťahu k tým najbezbrannejším pacientom – starým, slabým a poslušným.

Lekári zachraňujú do poslednej chvíle, pretože sa nechcú a vlastne ani nemôžu vzdať.

Druhým typom je vzťah úplne opačný – informatívny. Lekár zoznámi pacienta so všetkými možnosťami a všetko ostatné nechá na ňom. Toto robí červená pilulka, toto modrá. Tu sú moje poznatky a schopnosti, vy sa rozhodnite. Podľa Gawandeho je tento typ lekára dobrý len v prípade, ak sú možnosti jednoznačné a pacient vie presne, čo chce. A to býva málokedy.

Tretí typ lekára, vysvetľujúci, ponúka tiež informácie a slobodu, ale aj podporu. Pomáha pacientovi rozhodnúť sa. Pýta sa: Čo je pre vás najdôležitejšie? Čoho sa najviac bojíte? A keď sa dozvie pacientove preferencie a strachy, povie mu o červenej a modrej pilulke a ktorá z nich mu pomôže najlepšie naplniť jeho predstavy. To si, samozrejme, vyžaduje lekára, ktorý chápe, že ľudské predstavy sú vrtkavé a skutočné priania môžu byť prekryté domnelými. A tiež, že sa časom dokážeme prispôsobiť zmenám, ktorých sme sa na začiatku báli.

V roku 2010 urobili v Massachusettskej nemocnici štúdiu na pacientoch v IV. štádiu rakoviny pľúc. Prvá skupina dostala štandardnú onkologickú liečbu, druhá skupina ku tomu aj starostlivosť paliatívneho špecialistu. Ten s nimi preberal ich predstavy a želania pre prípad zhoršenia stavu. Pacienti druhej skupiny ukončili chemoterapiu oveľa skôr, skôr nastúpili do hospicovej starostlivosti a na sklonku života zažili menej utrpenia. A žili o celú štvrtinu času dlhšie ako prvá skupina. Žili dlhšie, keď sa prestali snažiť žiť dlhšie. Taká je sila rozhovoru so správnym lekárom.

Hodnotenie článku
Rezistencia v brušnej dutine

inVitro 4/2019

Rezistencia v brušnej dutine

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2019 Rezistencia v brušnej dutine. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro