Taiwan je jednou z krajín, ktoré majú najnižšiu pôrodnosť na svete. A ešte na to vyzerajú byť ohromne hrdí. Moji rovesníci veselo prehlasujú, že deti nechcú ani za svet. Dieťa príliš veľa stojí, vravia, a vyžaduje príliš veľa času. A kto už má dnes dosť času? Aby mal človek deti, potrebuje peniaze, ale keď chce zarobiť peniaze, nezostane mu žiaden čas (materská dovolenka na Taiwane trvá asi mesiac). Kolobeh, z ktorého sa nedá uniknúť.

Keď som prišla na Taiwan, môj dojem číslo jedna bol „bože, koľko je tu ľudí“. (Iba pre porovnanie, Anička zasa hneď po príchode na Slovensko telefonovala mame, a zdesene vravela: „Mami, tu nie sú ľudia, tu sú samé stromy!“) Dojem číslo dva: ľudia spia. Tým myslím na verejnosti. V škole cez prestávky spia študenti na tráve, na lavičkách alebo na laviciach, podľa ľubovôle. V metre spia ľudia úplne hromadne. Unavené matky spia opreté o sklo, bábätká sú schúlené v ich lone. Ľudia spia aj postojačky, bolo mi ich ľúto. 

Potom som dostala školský rozvrh. Keď som doň nahliadla, zahrnula som do zoznamu poľutovaniahodných osôb aj seba. Hodiny začínali o ôsmej ráno, a končili obyčajne o siedmej večer. Spolužiaci sa ale celkom nepochopiteľne tešili a správali sa ako odtrhnutí z reťaze. Postupom času sa to všetko začalo objasňovať. Vlastne mi to objasnil Barón. Barón je môj spolužiak a naozaj sa tak volá. Preto obyčajne uprednostňujem iniciály mien. Barón mi každopádne čokoľvek veľmi nadšene vysvetľuje. Okrem toho ešte na mňa veľavýznamne žmurká a vraví: „Barón a princezná, ako to k sebe pristane. Rozumieš, nie?“

„Je úžasné mať odrazu tak veľa času,“ vravel mi. „Mám celý večer iba pre seba! To som doteraz nikdy nezažil! Toľko slobody!“ Aby to bolo jasnejšie, základné a stredné školy tu majú vyučovanie približne do štvrtej popoludní. Odtiaľ idú žiaci ešte na doučovanie do špeciálnej školy. A čo tí žiaci, ktorí nepotrebujú doučovanie? „Akože nepotrebujú?" pozrel sa na mňa prekvapene. „Je hádam niekto dobrý vo všetkých predmetoch?“

Slovenský rodič by asi dieťaťu povedal, že to nevadí, ak nebude excelovať vo fyzike, pretože mu ide skvele dejepis. Taiwanský rodič by sa asi nahneval, pretože jeho dieťa musí byť úspešné vo všetkých predmetoch bez výnimky. V každej triede sa vytvárajú rebríčky žiakov podľa úspešnosti. Treba bojovať, treba súťažiť. A podľa možností sa naučiť všetko naspamäť, len aby človek napísal test na sto percent. Doučovanie teda potrebuje každý.

„Doučovanie sa teda končí o ôsmej alebo deviatej večer. Prídeš domov a kým dokončíš úlohy, už je dávno po desiatej. Tak to funguje až do konca strednej školy,“ vysvetľoval Barón. „Ale kedy sa deti hrajú?“ čudovala som sa. „Len v škôlke?“ Barón sa zamyslel. „Možno sme sa aj hrali, na to sa nepamätám. Ale pamätám sa, že sme mali hodiny angličtiny, jednoduchú matematiku a písanie. Pozri, školné v kvalitnej škôlke stojí skoro toľko, ako na univerzite. Hádam si nemyslíš, že sa tam za tú cenu budú s deťmi hrať! Škôlka nie je na hranie. V škôlke sa predsa musíš poriadne pripraviť na to, aby si zvládala základnú školu. Ak to zanedbáš, nebudeš zvládať strednú školu. Potom sa nedostaneš na univerzitu a nebudeš mať dobrú prácu. To hádam nebudeš riskovať!“ zvolal zhrozene. Jasné ako facka, no nie?

V škôlke je na učenie dostatok času. Niet divu, keď tam deti zostávajú do večera, do ôsmej či deviatej. Inak by sa o nich nemal kto postarať, pretože rodičia sa z práce skôr nevrátia. Mohli by sa, ale veď kto už má míňať čas na deti, keď sa dá zarobiť pár dolárov navyše?

Dnes večer sa J. vrátil z práce o deviatej večer a vraví mi: „Ráno, keď som išiel do práce, zbadal som, ako jeden človek spadol zo skútra. Ostal v bezvedomí ležať na ceste. Všetci sa ponáhľali do práce, lebo keby prišli neskoro, strhli by im z platu. Nikto sa za tým človekom ani neobzrel. Tak som zavolal záchranku a počkal pri ňom. Keď sa prebral, vieš čo mi povedal? Vraj to nie je nič vážne, bolo to iba od vyčerpania z práce...“

Ale J. sa aj tak rozhodol ísť do práce aj v sobotu. „Do práce treba chodiť čo najviac, pretože treba zarábať peniaze,“ povedal. „To je normálne. Veď čo by sme aj tak v sobotu robili?“

Mne sa to veru nezdá byť normálne. Ale to je asi dôsledok mojej zanedbanej výchovy v škôlke. Pre istotu diplomaticky mlčím o tom, že my sme sa v škôlke hrali. Ach, a nielen to. Ja som sa dokonca hrávala aj na ulici a celkom hriešne sa mi to páčilo. Premeškala som celé roky, počas ktorých som sa mala poctivo učiť.

„Barón, ale kedy ste mali čas žiť?“ napadlo mi.
„Žiť? Žiť budem môcť raz, keď budem zarábať veľké peniaze,“ zasmial sa.