SLOVENSKÍ VEDCI MAJÚ KONKURENČNÚ VÝHODU

Article image

Je presvedčený, že na Slovensku sa dá robiť veda na svetovej úrovni, aj slušne vyžiť z lekárskeho platu. Sám je dôkazom toho, že slovenskí vedci sú uznávaní a svojimi výsledkami prispievajú k významným pokrokom v liečbe mnohých ochorení. Čo by pomohlo slovenskému zdravotníctvu a prečo sa oplatí zameriavať predovšetkým na kvalitu a odbornosť špecialistov? Predstavujeme vám minuloročnú Osobnosť vedy a techniky do 35 rokov, doc. MUDr. Mateja Škorvánka, PhD. z Neurologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika a Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.

Koncom minulého roka ste získali významné ocenenie Osobnosť vedy a techniky do 35 rokov. Ako vnímate toto ocenenie?

Treba povedať že nerobíme vedu kvôli oceneniam, robíme ju preto, lebo máme svoju prácu radi a napĺňa nás. Samozrejme, keď si niekto všimne, že robíme dobrú prácu, vždy to poteší. Je to milý bonus k nášmu úsiliu.

Prečo ste sa vo svojom povolaní zamerali na oblasť neurológie?

Mne sa neurológia a v podstate všetko, čo súviselo s mozgom, páčilo už od začiatku výšky. Táto oblasť mi vždy pripadala veľmi fascinujúca. Zaujalo ma hlavne to, že v mnohých odboroch medicíny je už veľa vecí dobre známych a, naopak, mozog je pre nás do veľkej miery obrovská neznáma. Myslím, že v dnešnej dobe neurológia zažíva veľký rozvoj vo všetkých oblastiach. Existuje množstvo vecí, ktoré sme nemali ako skúmať ešte pred 10 – 20 rokmi, je to veľmi dynamický odbor.

Aké nové možnosti sa nám v tejto sfére otvárajú?

Pre mňa sú veľmi zaujímavé nové možnosti genetických vyšetrení, pretože kedysi sme vedeli testovať maximálne niekoľko génov naraz. Takže dopracovať sa u niektorých pacientov ku genetickej diagnóze bolo prakticky nemožné. To bolo obdobie, keď sa za rok popísalo možno 5 – 10, maximálne 20 nových génov. V dnešnej dobe sa objavujú nové gény a nové spojitosti a mechanizmy každý týždeň. Druhou oblasťou sú poznatky o imunológii v mozgu. Je skutočne možné, že pre niektoré vybrané neurologické ochorenia budeme mať v budúcnosti očkovanie. Objavujeme stále nové mechanizmy, ktoré vieme v mozgu ovplyvňovať cielenou liečbou, čo je veľmi zaujímavá vec. Treťou kľúčovou sférou je rozvoj nových zobrazovacích možností – napríklad kombinované PET/MR vyšetrenia, funkčné MR a iné, ktoré môžu veľmi veľa povedať o tom, ako mozog funguje in vivo.

V dnešnej dobe máme veľmi zaujímavé možnosti neurostimulácie, vieme implantovať mozgové elektródy, vieme ovplyvniť konkrétnu časť mozgu a máme aj iné farmakologické možnosti, napríklad botulotoxín či baklofenové pumpy.

Je teda možné, že v budúcnosti bude existovať vakcína aj proti Parkinsonovej chorobe?

To úzko súvisí s patologickou molekulou alfa-synukleínu, ktorý sa akumuluje v mozgu a v iných orgánoch tela. Momentálne bežia štúdie na zvieracích modeloch, ktoré vyzerajú zaujímavo. V dohľadnej dobe sa zamerajú aj na ľudí. Je tu však ešte jeden kľúčový problém, ktorý riešime aj my a iné skupiny vo svete a je ním včasná diagnostika Parkinsonovej choroby, ktorú doteraz nemáme celkom uspokojivo zvládnutú.

Čo v súčasnosti vieme o úlohe alfa-synukleínu?

Alfa-synukleín je fyziologická bielkovina, ktorú máme všetci v tele v normálnej monomérnej solubilnej forme. Pri Parkinsonovej chorobe sa mení konformácia, čiže tvar tejto bielkoviny, čím sa na nej odhaľujú väzobné miesta, ktoré boli predtým skryté a zabalené vo vnútri. Bielkovina sa začína ,lepiť´ a vznikajú toxické oligoméry a polyméry, ktoré rôznymi mechanizmami poškodzujú nervový systém. Patologicky agregovaný alfa-synukleín sa potom dokáže tzv. prion-like mechanizmom šíriť v periférnom aj v centrálnom nervovom systéme a postihovať jeho ďalšie súčasti.

Vidíte budúcnosť diagnostiky v genetických vyšetreniach?

V určitých skupinách neurologických ochorení áno. Samozrejme, nie všetko v neurológii je genetického pôvodu. Ale v oblasti, ktorej sa venujem ja, čiže v extrapyramídových pohybových ochoreniach, je genetika kľúčová vec a máme tu množstvo raritných ochorení, ktoré sa inak ako geneticky nedajú diagnostikovať. Veľmi zaujímavé je to, že poznáme čoraz viac zriedkavých ochorení, ktoré sú liečiteľné. Často sú to prípady detí, u ktorých bola diagnostikovaná detská mozgová obrna, skrátene DMO, pričom toto ochorenie je také zberné odpadkové vrece na všetky diagnózy, ktoré v detskom veku neurológ nevie nazvať. Vďaka DMO má problém vyriešený, je to neliečiteľné a bodka. V skutočnosti však v skupine DMO pri cielenej diagnostike môžeme nájsť nezanedbateľné množstvo detí, ktoré sú liečiteľné. Majú potenciálnu nádej na kauzálnu liečbu. V dnešnej dobe máme veľmi zaujímavé možnosti neurostimulácie, vieme implantovať mozgové elektródy, vieme ovplyvniť konkrétnu časť mozgu a máme aj iné farmakologické možnosti, napríklad botulotoxín, baklofenové pumpy a podobne. Určitú skupinu ľudí vieme liečiť aj kauzálne, nielen symptomaticky. Je veľká škoda na týchto ľudí pozabudnúť a práve tu zohráva obrovskú rolu genetika a nové genetické vyšetrovacie možnosti.

Ktoré vyšetrenia to sú a aké výhody prinášajú?

Patrí tu najmä sekvenovanie budúcej generácie, vďaka ktorému vieme robiť buď celoexómovú sekvenáciu, čiže vyšetríme všetky kódujúce oblasti DNA, ktoré má človek v tele, alebo celogenómovú sekvenáciu, čiže vyšetríme všetky kódujúce aj nekódujúce oblasti – kompletne celú DNA. V klinickej praxi sa však celogenómová sekvenácia zatiaľ bežne nerobí. Okrem toho robíme panelové testy. Vďaka filtru sa vieme pozrieť len na gény, o ktorých vieme, že sú spojené s konkrétnym ochorením. K diagnóze sa teda vieme dopracovať oveľa rýchlejšie. V klinickej praxi to u nás doteraz väčšinou fungovalo tak, že sme poslali jeden gén, vyšetrili ho, výsledok prišiel o rok, keď bol negatívny, poslali sme na vyšetrenie druhý gén, opäť sme čakali rok a tak ďalej... Ak si predstavíte pacienta, ktorý má klinický fenotyp, ktorý by mohlo spôsobiť 50 génov, tak genetické testovanie by takýmto spôsobom mohlo trvať aj celý život – teraz to viem urobiť vďaka jednému testu. Na Slovensku zatiaľ genetika, žiaľ, nie je tak rozvinutá, ako by sme potrebovali. Už sú v ponuke panelové testy, respektíve takzvaný klinický exóm, ktorý pokrýva niekoľko tisíc základných génov. V týchto vyšetreniach však stále chýbajú niektoré raritné ochorenia, najmä tie, ktoré boli objavené v poslednej dobe. Je to ešte stále limitované, avšak už tento posun je pre nás výrazný oproti tomu, čo sme tu mali kedysi. Kvôli limitáciám spolupracujeme v našom výskume najmä  so zahraničnými pracoviskami, ktoré nám vedia ponúknuť širšie možnosti testovania.

Čo považujete za najdôležitejší aspekt pri diagnostikovaní pomocou genetických testov?

Je veľmi dôležité, kto tieto výsledky hodnotí. Ide o to, že stroj vám vypľuje obrovský súbor, v ktorom máte svoju kompletne oskenovanú DNA. Jednoznačne to tu už nefunguje tak, že si k týmto dátam sadne  priamo lekár a spíše výsledok. V skutočnosti tieto dáta musí spracovať najprv bioštatistik, nezanedbateľná je aj výkonnosť počítačov, ktoré sa na týchto analýzach podieľajú – bežný stolový počítač to jednoducho nezvládne, veľké genetické laboratóriá využívajú veľmi výkonné počítače s nutnosťou chladenia, celkovo je proces technicky pomerne náročný. Následná lekárska interpretácia je kľúčová, pretože každý z nás, ako tu sedíme, si v svojej DNA nosíme minimálne 20 – 30 mutácií. Možno 10 – 15 veľmi zlých mutácií, 20 menej závažných mutácií a potom máme všetci ďalších X mutácií, o ktorých zatiaľ nevieme, čo presne znamenajú. Je veľmi dôležité, kto interpretuje nález. Pre mňa je určite lepšie spolupracovať s ľuďmi, o ktorých viem, že sú excelentní. Viem, že keď od nich dostanem nejaký záver, môžem sa na to spoľahnúť. Expertíza je v tejto oblasti kľúčová. Nie je to vyšetrenie, pri ktorom vám stroj niečo vypľuje a vy to hodíte na papier.

Kde sa momentálne pohybujete, čo sa týka diagnostiky Parkinsonovej choroby?

V súčasnosti vieme ochorenie diagnostikovať v čase, keď už beží 10 – 15 rokov. To je samozrejme neskoro, pretože v tom čase už v mozgu odumrelo možno 60 percent kritických neurónov. Tam už, de facto, nie je čo zachraňovať. My potrebujeme chorobu diagnostikovať o 5 – 10 rokov skôr, aby sme mali väčšie okno na modifikáciu ďalšieho priebehu ochorenia a neuroprotekciu. Už dnes vieme identifikovať ľudí, ktorí sú vo zvýšenom riziku. Podľa vyšetrení a nálezov viem určiť, že konkrétny človek je vo veľmi vysokom riziku – takmer s určitosťou sa preklopí do degeneratívneho ochorenia príbuzného Parkinsonovej chorobe alebo priamo do Parkinsonovej choroby. Z hľadiska liekov je problémom to, že zatiaľ nemáme dobré markery priebehu ochorenia, ktoré nám umožnia sledovať aj to, či neuroprotekcia funguje, alebo nefunguje. Rovnako nevieme presne, koľko rokov pacientovi ostáva do fenokonverzie – čiže kedy sa z predmotorického štádia dostane do motorického štádia. Keď mám sto ľudí, ktorí sú v riziku a náhodou, tých 50, ktorí bude liečení aktívnym liekom, budú mať 1 rok do konverzie a tí, ktorí pôjdu na placebo, budú mať 6 rokov do konverzie, tak nám v štúdii vyjde, že tí, ktorí sú liečení aktívnym liekom, sú na tom horšie ako tí s placebom. To je samozrejme nezmysel, pretože ide o zle nastavenú vzorku. Čiže ak vyriešime tieto záležitosti, tak máme už teraz množstvo potenciálne zaujímavých liekov, ktoré by sme vedeli zmysluplne testovať.

Akým spôsobom hľadáte vhodné biomarkery?

Máme čerstvé výskumné kritériá pre prodromálnu Parkinsonovu chorobu, na základe ktorých vieme identifikovať pacientov vo zvýšenom riziku. K týmto už známym faktorom sa na základe patofyziologických mechanizmov alebo iných klinických aspektov snažíme nájsť ďalšie prejavy, ktoré by nám pomohli ešte viac spresniť celú diagnostiku. Vo svete je viacero skupín, ktoré sú veľmi aktívne pri hľadaní vhodných biomarkerov progresie ochorenia. U nás sledujeme rôzne zobrazovacie, laboratórne markery, elektrofyziologické, tkanivové a klinické prejavy – čiže zhruba v akom časovom horizonte pred konverziou sa objavujú niektoré kombinácie alebo individuálne prejavy. Na základe toho pripravujeme prediktívne modely.

S ktorými zahraničnými pracoviskami spolupracujete?

Dystónie, kam patrí aj DMO, posielame do Mníchova. Pacientov s parkinsonizmom posielame do Londýna. Okrem toho máme aktívnu spoluprácu s genetikou vo Varšave, tam testujú ľudí, ktorých nevieme zaradiť do Londýna alebo do Mníchova. Potom ešte spolupracujeme s odborníkmi v Rotterdame, tam nám testujú špeciálne prípady. Všetko sú to špičkové pracoviská. Londýn a Mníchov sa orientujú na väčšie objemy testov. Celoexómová sekvenácia má tiež svoje limitácie, sú určité typy mutácií, ktoré nevie odhaliť. V týchto dvoch pracoviskách urobia práve túto sekvenáciu. V Rotterdame, ak už si zoberú nejakú rodinu, urobia všetko, čo sa dá urobiť. Najmä ak je to čosi nové, nepopísaný fenotyp – ak je pre nich niečo potenciálne publikačne zaujímavé, tak rodinu rozoberú na molekuly. (smiech)

Viete si predstaviť, že by ste spolupracovali v tejto oblasti s niekým na Slovensku?

Predstaviť si to viem. Muselo by sa to však uhrádzať buď cez poisťovňu, alebo cez grant. Problémom je, že toto sú dosť drahé vyšetrenia, na ktoré získať grant je na Slovensku problematické – najmä v objemoch, ktoré potrebujeme vyšetriť. To je práve jedna z výhod veľkých svetových laboratórií – ak získajú nejaký grant, tak nemajú problém vyšetriť niekoľko stoviek pacientov zadarmo, pretože pre nich je to zaujímavé. Oni totiž majú peniaze, majú labák, ale nemajú pacientov. My máme pacientov, nemáme labák a nemáme peniaze, čiže naša spolupráca je skrátka win-win situácia. (smiech)

Ako ste nadviazali spoluprácu so zahraničnými pracoviskami?

Niektoré spolupráce boli, tak, ako to už je zvykom, dielom šťastnej náhody, iné sme si cielene našli. Napríklad s profesorom Bonifatim z Rotterdamu som sa stretol prvý krát na škole Movement Disorder Society, kde som prezentoval zaujímavú rodinu s nejasnou genetikou. Rodina ho naozaj zaujala, nakoľko bola veľmi unikátna, gén sme našli, medzičasom už aj odpublikovali a odvtedy spolupracujeme. S profesorom Ploskim z Varšavy som sa stretol na inom meetingu, kde som prezentoval našu prácu, on prezentoval svoje veci a potom ma oslovil s ponukou spolupráce. Ku kooperácii s odborníkmi z Mníchova som sa dostal cez spoluprácu s kolegami z Prahy. V Londýne spolupracujeme v rámci veľkej stredoeurópskej genetickej štúdie, ktorú koordinujem. Chceme vyšetriť okolo 3000 pacientov veľmi detailným genetickým vyšetrením. K nim som sa dostal tak, že som robil poradcu na inom projekte,  ktorý prebieha v arabských krajinách. Už keď sme boli v pracovnej skupine, zistil som, že genetici z Londýna plánujú vyšetrovať arabských pacientov zadarmo v rámci grantu, tak som sa ich opýtal, či nechcú spolupracovať aj s nami. Asi pred rokom sme začali dávať dokopy celú túto skupinu. Máme tam teraz 15 centier z 5 krajín – Slovensko, Poľsko, Česko, Maďarsko a Rumunsko. Doteraz sme na vyšetrenie odoslali už viac ako 1000 pacientov, v dohľadnej dobe by mali prísť prvé výsledky. Tento projekt má potenciál byť jednou z nosných línií výskumu v rámci neurologických ochorení v strednej Európe.

Povedzte nám viac o tomto projekte.

V projekte sa zameriavame na tri kľúčové oblasti. V strednej Európe sa doteraz nikdy nerobil hĺbkový skríning genetiky parkinsonizmu, pričom dnes už vieme, že zhruba 10 – 15 % prípadov Parkinsonovej choroby vzniká na genetickom, monogénnom podklade. Genetická variabilita vo svete je veľmi rôznorodá. Sú niektoré gény, ktoré sa vyskytujú zrejme všade vo svete a potom sú také, ktoré majú relatívne špecifickú geografickú distribúciu. Tým, že my sme v strednej Európe doteraz nič podobné nerobili, je možné, že tu máme gény, ktoré sú unikátne. Chceme hľadať nové gény, prípadne môžeme nájsť nové patogénne varianty niektorých génov, ktoré už poznáme. Čiže prvá oblasť výskumu je exploračne-genetická. Významom tohto hľadania je lepšie pochopenie ochorenia, pretože keď nájdeme nové patogénne varianty, hovorí nám to niečo o patogenéze samotného ochorenia – čiže o molekulárnych mechanizmoch a podobne. Ak nájdeme niečo zaujímavé, v budúcnosti by to mohlo predstavovať nový terapeutický cieľ. Druhou oblasťou je spojenie genetiky s klinikou, čiže genotypovo-fenotypové korelácie. Vďaka nim zisťujeme a snažíme sa predikovať, ako asi bude vyzerať ďalší priebeh ochorenia u pacienta, pretože Parkinsonova choroba je veľmi široké ochorenie. Nezahŕňa len motorické prejavy, pacienti majú množstvo nemotorických prejavov, psychiatrických, tráviacich, spánkových a iných senzorických prejavov v rôznej miere a v rôznych kombináciách. Na základe tohto by sme možno v budúcnosti vedeli nastaviť lepšiu individualizovanú terapiu pre našich pacientov.

Napriek rozsiahlej vedeckej činnosti ste si zachovali aj klinickú prax. Ako sa vám darí skĺbiť oba tieto svety?

Sú to nerozlučné veci, pretože, ak by som nerobil kliniku, tak by som nemal pacientov do výskumu. Bez dobrej kliniky nie je možné robiť klinický výskum. Samozrejme, je to dosť časovo náročné. Projekty však nerobím sám, spolupracuje na nich obrovský tím ľudí. Len v Košiciach je to okolo 30 ľudí, ktorí na projektoch spolupracujú. Zhruba polovicu pracovného času venujem vyslovene klinike – ambulancia, pacienti na oddelení a tak ďalej. Počas zvyšného času buď učím medikov, alebo riešim výskum, administratívu a podobne. Po práci prídem domov, venujem sa rodine a keď deti zaspia, prichádza druhá fáza. Počas tej pripravujem články, vybavujem komunikáciu, koordinujem činnosti a iné. Momentálne som súčasťou 11 medzinárodných pracovných skupín a komisií, v rámci ktorých mám tiež dosť práce. Tieto veci väčšinou riešim po večeroch a po nociach doma.

Máte aj voľný čas?

Ale áno, toľko voľného času, čo potrebujem, si urobím. Je to najmä o manažovaní, prioritizovaní a delegovaní. Na rodinu si nájdem čas vždy, na koníčky väčšinou tiež a televízor nepozerám, to sa mi už dávno nestalo. (smiech)

Prečo ste sa rozhodli ostať na Slovensku?

Mne je tu dobre. Napriek marazmu v slovenskom zdravotníctve mám u nás na klinike vytvorené výborné podmienky, v ktorých môžem pracovať veľmi autonómne, nik mi nekladie polená pod nohy, ak prídem s niečím zmysluplným, pani prednostka to rada podporí. Potom je tu aj taký sentimentálne-emočný aspekt. Povedal som si, že ak všetci ľudia odídu, kto tu bude robiť zmysluplnú medicínu? U nás sa dá robiť identicky dobrá a kvalitná medicína a všeobecne veda ako kdekoľvek inde na svete. V princípe sa aj peniaze dajú získať, pretože vo všetkých veľkých projektoch hľadajú partnerov momentálne minimálne v Európskej únii, aj vo východnej Európe. Pre nás je to konkurenčná výhoda. Napríklad ja, keby som bol v mojom veku, postavení atď. v Nemecku, tak stále je predo mnou osemdesiat veľmi etablovaných profesorov, ktorých ja nikdy nepreskočím. Tu je takých ľudí podstatne menej, čiže je oveľa jednoduchšie dostať sa do zaujímavých spoluprác aj v medzinárodnom kontexte. Už teraz som členom Európskeho Leadership Movement Disorder Society, a mnohých iných skupín, do ktorých by som sa z Anglicka, Nemecka, Francúzska, Talianska nikdy nedostal, prípadne možno dostal, ale nie v horizonte najbližších 10 – 15 rokov. Na Slovensku sa naozaj dá robiť veda na úrovni, keď sa nájdu ľudia, ktorí o to majú záujem a vytvoria vhodné podmienky. Ani finančná stránka profesionálneho života v medicíne na Slovensku už nie je taká hororová, odkedy lekárom zvýšili platy. Myslím, že dobrý lekár si vie zarobiť aj mnohými inými činnosťami – od prednášania, cez štúdie až po granty a podobne. Na druhej strane, sú aj také odbory medicíny, kde to až také fajn nie je a mladí lekári utekajú preč najmä kvôli personálnym problémom. Je tu systémová anomália – niekoľko vyššie postavených pracovníkov, ktorí sú nepríjemní alebo arogantní, vyštve množstvo šikovných ľudí preč. To je ešte taká starosocialistická pohlavárska mentalita, ktorá netlačí na excelenciu, ale preferuje skôr iné personálne väzby na úkor kvality a celkovej úrovne zdravotníctva. Toto sa musí zmeniť.

Určitú skupinu ľudí vieme liečiť aj kauzálne, nielen symptomaticky. Je veľká škoda na týchto ľudí pozabudnúť a práve tu zohráva obrovskú rolu genetika a nové genetické vyšetrovacie možnosti.

Prečo je nevyhnutné, aby bol vyvíjaný tlak na špecializovanosť lekárov?

Ak vezmem do úvahy moju oblasť, čiže Parkinsonovu chorobu, ak robí diagnózu nešpecializovaný neurológ – teda kdekoľvek vo svete a nielen na Slovensku – tak má 40-percentnú chybovosť v diagnostike. To je extrémne vysoké číslo. Ak diagnózu robí špecialista, jeho chybovosť sa pohybuje na úrovni 10 percent. Čiže je obrovský rozdiel, keď sa pacient dostane ku človeku, ktorý vie, čo má robiť, alebo ku človeku, ktorý nevie. Toto rovnako odčerpáva obrovské zdroje zo systému. Pretože špecialista za polhodinové ambulantné vyšetrenie, ktoré doplní iba nevyhnutnými a cielenými vyšetreniami, dorieši to, čo inde riešia hospitalizáciou, opakovanými MR a inými vyšetreniami, ktoré v danom kontexte nemajú význam.

Ako by sa to dalo reálne riešiť na Slovensku?

V rámci extrapyramídového výboru našej sekcie sme už začali diskusiu s Ministerstvom zdravotníctva, s Inštitútom zdravotnej politiky o prebraní jedného výborne fungujúceho modelu z Holandska. Volá sa ParkinsoNET a je to koncept, v ktorom sú vytvorené regionálne siete špecialistov na tieto ochorenia. Jednak pacientovi budeme vedieť poskytnúť výrazne väčšiu kvalitu života a starostlivosti, jednak má tento model množstvo pozitívnych dosahov na zdravotníctvo ako také, o čom svedčia dáta z Holandska. Pacienti, ktorí idú k špeciálne trénovaným odborníkom, majú podstatne menej komplikácií, hospitalizácií, fraktúr, úmrtí a zároveň sa výrazne znižujú náklady na starostlivosť – ročná úspora je okolo 800 eur na pacienta, čo je pri počte 15 000 pacientov na Slovensku okolo 12 miliónov eur a to už je pekná suma. Tento model by sa dal využiť nielen pre Parkinsonovu chorobu, ale pre všetky chronické ochorenia, ktorých diagnostika a liečba sú nákladné. Aj v Holandsku začali od jednej nemocnice a jednej diagnózy Parkinsonovej choroby, ale postupne aplikovali tento model aj do iných nemocníc a na iné ochorenia, napríklad na diabetes či reumatoidnú artritídu.

Ani finančná stránka profesionálneho života v medicíne na Slovensku už nie je taká hororová, odkedy lekárom zvýšili platy. Myslím, že dobrý lekár si vie zarobiť aj mnohými inými činnosťami – od prednášania, cez štúdie až po granty a podobne.

Ak by ste mali možnosť robiť zásadné zmeny v slovenskom zdravotníctve, ktoré 3 konkrétne zmeny by ste spravili?

1. Hodnotenie kvality nemocníc
Najlepší systém, ktorý som videl, je v Holandsku. Neviem si predstaviť, aby tam lekár v práci dve hodiny pil kávu... Všetci ľudia, ktorí tam pracujú v univerzitných nemocniciach, sú jednak zapojení do kliniky, jednak aj do edukácie a výskumu. To je veľmi dôležité v kontexte univerzitných nemocníc, pretože, ak niekto robí výskum a vedu, prednáša a publikuje, musí byť na špičke, musí naozaj byť veľmi in v tom, čo je momentálne najlepšie a najdôležitejšie v danej oblasti. V Holandsku sa veľmi dbá na ranking nemocnice, pretože na základe toho dostáva rôzne dotácie, granty či donácie od súkromných osôb. Ak niekto chce darovať nemocnici 3 milióny eur, trikrát si rozmyslí, či dá peniaze špičkovej alebo podpriemernej nemocnici. Hodnotenie ako také je kľúčovým faktorom, ktorý riadi celé zdravotníctvo. To mi tu chýba. Samozrejme bavíme sa o kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti predovšetkým v zmysle schopnosti realizovať špecializované výkony, priniesť inovatívne postupy a podobne.

2. Odbornosť zdravotníkov
V zahraničí ľudia väčšinou nemajú garantované pracovné miesta tak ako u nás – tu majú zmluvu na dobu neurčitú po 2 – 3 rokoch. Inde si každý svoju zmluvu musí zaslúžiť. Tým pádom je na lekárov vyvíjaný podstatne väčší tlak, aby podávali špičkový výkon. To u nás, bohužiaľ, nefunguje. Financovanie zdravotných úkonov je v Holandsku rovnaké ako u nás, štandardizované. Za zdravotný výkon dostane nemocnica toľko, koľko by mala dostať podľa systému. Čo je veľkým bonusom, je ľudský faktor. To je niečo, čo sa nedá zaplatiť peniazmi, pretože špičkový odborník buď niekde chce pracovať, alebo tam nechce pracovať. To nie je vždy len o peniazoch, ale aj o iných faktoroch – pracovný kolektív, podmienky, aké sú možnosti progresu a podobne. Špičkový odborník má vo všeobecnosti vyššie nároky na pracovné prostredie a pokiaľ niekde nie je spokojný, tak pre neho nie je problém zbaliť sa a ísť tam, kde bude spokojný.

3. Multidisciplinárne expertízne centrá
Ak chceme pacientovi poskytnúť naozaj odbornú starostlivosť, v dnešnej dobe to už nie je len o jednom odbore. Už dnes máme na Slovensku niekoľko výborných extrapyramídových centier z hľadiska neurológie. To, čo nám dosť chýba, je spolupráca s inými disciplínami – rehabilitácia, psychológia, psychiatria, logopédia a tak ďalej. Lekári zameraní na tieto oblasti sú všeobecne dobrí vo svojom odbore, ale často nevedia poskytnúť pacientom špecializovanú liečbu, ktorú by mali realizovať podľa medicíny založenej na dôkazoch a podľa oficiálnych guidelines.

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2019

Lymfatické uzliny

Jarné vydanie časopisu inVitro prináša aktuálne informácie o lymfatickom systéme. Okrem odborných textov zaoberajúcich sa jeho ochoreniami a ich liečbou v ňom už tradične nájdete…

author

Mgr. Anna Martausová

Všetky články autora