Som tu pre vás, kedykoľvek!

Mohla byť volejbalistka, telocvikárka, učiteľka. Dnes je herečka, ktorú poznáme najmä z televízie z výrazných rolí v Odsúdených či v Tajných životoch, ona je však omnoho všestrannejšia herečka. Navyše je principálka divadla, spoluatorka hier, šéfredaktorka časopisu a keď naberie odvahu, možno vydá i knihu. Judita Hansman.

Nedávno ste točili v Zuberci rozprávku Vianočné želanie. V poslednej dobe ste v televízii dosť často, však?

Všetci mi hovoria, že som stále na obraze, ale priatelia, to už je dávno dotočené. Sú to opakovačky alebo veci, ktoré sme natočili pred rokom-dvoma a doteraz ich neodvysielali. Z toho nič nemám. Len potechu, že som v telke.

Čím to je, že netočíte viac?

Rozčuľujem sa, že potrebujú obsadzovať hercov podľa výzoru. Alebo keď mi niekto povie, že som bola výrazná v inom projekte, tak nemôžem hrať v tomto. Nebláznite, bola som výrazná ako zloduch, ale môžem byť rovnako výrazná ako dobrá matka, ako pošahaná suseda, alebo zamilovaná stará osoba, to je jedno, veď to je predsa základom môjho povolania, byť kýmkoľvek. Môžem byť kýmkoľvek.

To dokazujete aj vo svojom Prešporskom divadle. Máte niečo nové?

Áno, Hamleta. Teda v našom podaní sa to volá Prípad Hamlet. Sústredili sme sa v tejto hre hier na tému moci, ako kriví charaktery, ako prílišná moc dáva ľuďom pocit, že môžu čokoľvek, sú nepostihnuteľní a nepotrestateľní. To je to najväčšie zlo, z ktorého vychádzajú všetky ostatné zlá. Hoci sme to k tomu nesmerovali, aktuálne udalosti nám dali za pravdu.

Po predstaveniach zvyknete s divákmi aj diskutovať.

Nediskutujeme systémom, dajte si kávičku a potom sa vráťte do sály, sadnite si a pýtajte sa nás. Nie, vyjdeme pred sálu a provokujeme ľudí, aby sme sa rozprávali o predstavení, aj o tom, čo ich trápi, čo nás trápi. Pretože každé naše predstavenie rieši závažnú tému, aj keď sa do nich snažíme dávať humor, taký trochu svojský. Je oveľa lepšie, keď človek odchádza z divadla urehotaný a uvedomuje si, preboha, čo sa smejem, veď to je strašné, ako keď ho nútime trpieť a plakať. Kto by na to chodil.

Jedno z vašich predstavení Som najlepšia rieši problém týraných žien. Aj tie diskutujú?

Chodili k nám celé skupiny týraných žien, niektoré chceli diskutovať, niektoré chceli byť ticho. Ale to je jedno, dôležité je, aby človek zažil katarziu, možno získa z javiska sebareflexiu, možno sa mu veľa vecí otvorí v hlave a povie si: prečo nie takto? Rozmýšľame, že by sme pozvali aj odborníkov, ktorí majú terapeutické skupiny, aby prišli spoločne s nimi na predstavenie.

Myslíte, že im to pomôže?

Podľa seba viem, že vždy som mala radšej pedagógov, ktorí nielen písali na tabuľu a rečnili, ale uviedli príklad, urobili niečo, ukázali. To si človek oveľa viac zapamätá, ako keď len sedí a píše. Zrazu niečo vidí. Mali sme slovenčinárku, ktorá nám v kostýmoch hrala úryvky z hier, na to v živote nezabudnem. Možno preto som herečka. Myslím si, že divadlo, ak je hra smerovaná na takýto problém, môže dať ľuďom viac, ako keď ich niekto o niečom presviedča. Vidia, ako ich problém riešia dve herečky.

Tak preto ste herečka, kvôli tej slovenčinárke?

Možno. Vždy som chcela byť učiteľka, aj som bola. Začala som ako telocvikárka, ale išla som na dedinu, lebo som si povedala, že v mestskej škole je na môj vkus priveľký poriadok a to ma nebude baviť. Na dedine mali nedostatok učiteľov, tak mi dali učiť spojený druhý a tretí ročník. Dva roky som sa po večeroch učila, čo budem na druhý deň učiť. To boli pre mňa nové veci. Ale hlavne som vymýšľala spôsoby ako to deťom zatraktívniť, čím som dosť naštvala riaditeľa. On sa snažil ísť presne podľa syláb a ja som sa im snažila vyhnúť. Napríklad, mali sme strihať štyri hodiny plech, deväťročné ruky! Ani ja som to nedokázala. Čo s nimi budem robiť? A tak som ich vytrepala na statok, hore nad Rozhanovcami, kde mali kravy, mútili maslo. Zakaždým som dostala pokutu, lebo to nebolo podľa pravidiel.

Kedy prišlo divadlo?

To som hrala popri tom. Malé amatérske divadelné štúdio v Košiciach. Pri nejakej premiére za nami prišiel Edo Gürtler z Prešovského divadla a niekoľkých nás zavolal na konkurz, že majú málo hercov. V tom čase, za socializmu, bola ešte pracovná pozícia, ktorá sa volala elév. Človek vykonávajúci funkciu herca, ale za nižší plat. Nemala som vzdelanie na to, čo robím, ale robiť som to mohla. A tak to potom nejako šlo.

Istý čas ste vydávali a písali aj časopis Gong. Ako ste sa dostali k písaniu?

Píšem od mlada. Aj mnoho hereckých úloh som si napísala, len nemám odvahu písať knihy. Na všetko asi musí dozrieť čas. Keď si čítam niektoré veci spätne, sú dobré, ale už by som do toho zasahovala. Neviem, kedy je správny čas, že sa to ustáli. Lebo človek sa mení celý život, v základných veciach samozrejme nie, ale stále sa na neho nanosia nové veci, niečo musí prehodnotiť, takže neviem, kedy budem mať nemenné alebo veľmi málo posunuteľné hodnoty, aby som vydávala knihy.

Ste na seba príliš prísna.

Minulý rok mi ponúkli monodrámu na Malej scéne. Povedala som si, mám už 50 rokov, možno už je čas, už som herecky dozrela, začali sme to robiť a tam som si uvedomila, pane bože, to je taká drzosť, čo ty robíš, si presvedčená, že dokážeš udržať hľadisko, aby sa na teba hodinu dívalo, počúvalo, nebodaj, aby si ich zaujímala? Toto som si každý deň hovorila, že musím vydať von velikánsku energiu, aby som ich drapla. To je to isté ako niečo hodiť na papier. Nemám tú drzosť a odvahu. Možno by to chcelo len picnúť do pľacu.

Ako vyzerá deň, keď nič robiť nemusíte?

Brutálne rada spím, čím navodzujem dojem, že som lenivec. Nie, nie som, ale asi to mám dané fyzicky. Keď kdekoľvek zaspím, stačí mi len chvíľu posedieť, viem, že chorľaviem, lebo moje telo sa lieči tak, že spí. Keď spím tri dni, znamená to, že som chorá. Keď už treba zraziť vysoké teploty, dám si aj pilulku, ale inak sa nepchám chémiou, len musím spať. Inak rada robievam všetky písomné veci v noci. Vtedy ešte aj kocúry spia a mám ticho. Môžem si robkať.

Ak nemôžem robiť veci na sto percent, tak ma to prestane baviť.

Kocúry sú hlučné?

Nie sú hlučné, ale vyžadujú pozornosť. Nedá sa nepohladkať šmudla malého, keď príde k vám.

V čom ste mimo svojej profesie fakt dobrá?

Milujem varenie, neznášam pečenie. Všetko to je chutné, ale vyzerá to príšerne, nemám na pečenie výtvarný talent. Varím chutne a baví ma spájať rôzne kultúry, aj tým že som bola rodinne spätá s inou kultúrou, zbieram si podnety z celého sveta a poslovenčujem ich.

Máte v chladničke niečo exotické?

Šálku s odrezaným prstom. (Smiech.) Vysvetlím. Môj kamarát vyrábal takéto úlety z moduritu, vyrobil aj uťatý prst, trčala z toho kosť, ešte aj necht to malo. Vekom sa však prst začal rozsýpať, nevedela som čo s ním, a tak som ho dala do chladničky, kým niečo vymyslím. Mama to našla a skoro dostala infarkt.

A čo vaše neresti?

Som fajčiarka. Pritom som bola zarytý nefajčiar, neda­lo sa aj vrcholovo športovať, aj fajčiť, to nešlo. Až v divadle som sa to naučila, lebo odo mňa chceli, aby Titánia, ktorú som hrala v Sne noci svätojánskej, fajčila. Vymrhala som tri škatule na to, vôbec mi to nešlo. Potom som sa to naučila na VŠMU. Tam každá umelecká duša potrebovala ukázať, že je umelec tým, že vyhuľovala ako komín. Čudujem sa, že sa tam vôbec dalo vyvetrať, všade sa fajčilo. Potom som otehotnela, telo prirodzene vedelo, že to nie je dobrá vec, ani som sa nenútila, vzdať sa toho. Ale potom som vliezla do divadla a už to šlo. Keď mám zlé dni, som veľmi unavená, alebo som nešťastná, že sa mi nedarí to, čo chcem, neviem získať prácu, alebo mám zrazu viac šekov ako peňazí, vtedy si musím dávať pozor. Na alkohol nie, to mi dva deci vínka stačia, ale fajčenie si musím strážiť.

Z čoho máte strach?

Strach mám z toho, že sa stane niečo mojim blízkym. Že sa dostanú do situácie, v ktorej im nebudem vedieť pomôcť. Že sa stane nejaká nehoda. Nebodaj horšie, ako sa stalo teraz, vražda dvoch mladých ľudí, mali len o dva roky viac ako moja dcéra! Keby niekto takto ublížil mojej dcére, ja ho snáď zabijem! To sú veľké slová, samozrejme, ale to bola moja prvá myšlienka. Zrazu som to vnímala cez seba.

Napriek tomu strachu ste ale dcéru pustili do sveta.

Od jej narodenia som do nej nenápadne hustila, že keď môže, nech objaví život niekde inde. Narodila sa v roku 1992, ťažký mečiarizmus tu bol a táto krajina nevyzerala, žeby sa z tohto spamätala. Ja som to do nej naočkovala, teraz zbieram plody. Žije v Amsterdame, mám vyhladkaný monitor, pomaly v ňom mám vyhladkanú dieru.

Ako zvládate ten strach o ňu?

Dala som jej návod. Z bilingválneho gymnázia mala možnosť ísť na istý čas do anglicky hovoriacej krajiny a ona si vybrala Ameriku. Amerika, panebože, to nemôžem ísť ani za ňou! Ale možno práve to bolo dobre. Vrátilo sa jedno sebavedomé dievča. Musela sa naučiť postaviť za seba, povedať, ak má problém, vyriešiť ho. Mohla sa mi vysťažovať, ale nemohla som to riešiť za ňu.

Aj vás rodičia vychovávali k samostatnosti?

Keď som mala šesť rokov, prišla som urevaná so sopľami pod nosom za mamou, že ma zbil sused. Spýtala sa ma: a čo, ty nemáš ruky? A bola som vybavená. Išla som von, stĺkla suseda a pochopila, že sa môžem za seba postaviť sama, dokážem to. Dostala som lekciu, odvtedy to takto riešim. Často som sa tĺkla aj za iných.

Chceli by ste na svojom živote niečo spätne zmeniť?

Samozrejme, každý človek má veľa miest, kde sa dalo odbočiť a ísť inam. Ale po každej tej odbočke alebo blbej trase som sa pustila s vedomím, že to je to najlepšie, čo v tej chvíli robím. Ukázalo sa, že to vôbec nie je tak, ale každá tá vec ma niečo naučila, niekam posunula. Nie vďaka tomu, čo sa mi v živote podarilo, ale vďaka tomu, čo sa nepodarilo, som práve taká aká som. A ešte jednu dôležitú vec sa človek musí naučiť na ceste životom – prehrávať so cťou. Nebodaj si ešte priznať chybu, vinu a dokázať sa z nej poučiť a zmeniť trasu. Asi je v tom každý samouk, šťastie má ten, kto má pri sebe človeka, ktorý mu povie, toto nerob. Len ku tomu treba aj sebareflexiu, lebo mnohokrát je človek natoľko pyšný, že radu neprijme a docvakne mu to o päť rokov neskôr.

Ako by váš život zmenila veľká peňažná výhra?

Obrovsky. Už by som mala divadlo, kde by sme sa konečne mohli zložiť a cítiť naozaj doma, viem si predstaviť, ako by to vyzeralo. Nemyslím predstavenia, lebo tie už sú teraz také, aké chcem robiť. Myslím tým samotnú búdu, v ktorej by sa to dialo, čo všetko by tam bolo, akí ľudia by tam boli zamestnaní, prečo práve tí, aké akcie by sa tam konali.

Nič sebecké?

Toto nie je dosť sebecké? Načo by mi bola jachta, takéto zbytočnosti. Za života už som postretala množstvo ľudí, ktorí by neuveriteľne potrebovali peniaze, hoci len naštrngnúť, trochu pomôcť. Ja už mám tie peniaze teraz rozhádzané!

Je oveľa lepšie, keď človek odchádza z divadla urehotaný a uvedomuje si, preboha, čo sa smejem, veď to je strašné, ako keď ho nútime trpieť a plakať.

Aký máte vzťah k lekárom?

Nenavštevujem lekárov často a dúfam, že ku tomu nikdy ani veľmi nedôjde, že nebudem musieť. Snažím sa im vyhnúť. Ale moje povolanie je trošku ako šport, v našom Prešporskom divadle dosť používame telo. Musím veľmi cvičiť, aby som v divadle mohla udržať s mladšími kolegami krok. Stalo sa mi, že som všetkých sledovala, aby sa poriadne rozhýbali, rozohriali, a na seba som sa vykašľala a rozhýbala len veľmi sporo. V prvej minúte predstavenia som urobila pohyb a praskol mi lýtkový sval. Keby aspoň v úpone, to sa dá operovať, ale v strede svalu. Kolegyňa videla, že som zozelenela, prehodila váhu na druhú nohu, odohrala, čo som mala, a utekala do zákulisia obmotať si to kobercovou páskou, a predstavenie som odohrala. To sa ešte dalo, ale na druhý deň, keď adrenalín opadne, to už fakt bolí. Ale bála som sa ísť k lekárovi, že mi dá sadru a nebudem môcť odohrať reprízu.

Kedy ste k nemu nakoniec išli?

Až na tretí deň. Ukázala som, čo mám a z neho vypadlo, že ale jaká pekná čierna nožička! Dal ma dokopy, aj keď ho trošku šoklo, keď som povedala, že sádru nie, lebo o dva týždne idem do Prahy a musím tancovať. Niečo mäkšie by tam nebolo? Odvtedy viem, že existuje ortéza.

To ale nebol váš prvý úraz?

Ako volejbalistka som ich mala veľa. Jeden taký vážny, že som musela prestať. Bola to dosť veľká zlomenina ramena, dlho som rehabilitovala a potom som zistila, že sa už asi nevyšplhám na formu, akú som mala predtým, že už to nie je také ohybné. Tak som od toho odišla úplne. Ak nemôžem robiť veci na 100 percent, tak ma to prestane baviť. Nebyť toho úrazu, tak vrcholovo športujem. To ma bavilo, od šiestich rokov som behala za loptou, škoda.

Na rukách máte vitiligo, čo sa vám prihodilo?

Moja dcéra mala tri roky, keď som našla biely fliačik na koži. Potom som našla druhý a začali sa spájať. Lekár mi povedal že som musela prežiť nejaký veľký stres. Práve som prežívala najšťastnejšie obdobie svojho života, mala som nádhernú trojročnú dcéru. Neexistuje, ja som teraz absolútne šťastný človek, hovorím mu. Odpovedal, že aj pôrod je stres. Žena to vníma ako úžasnú udalosť, ale pre telo je to stres, veľký hormonálny prerod. Žiadnu inú príčinu som sa vtedy nedozvedela. Už len to, že tak ako to prišlo, tak to môže aj odísť.

Som hlboko presvedčená, že všetko je tak, ako má byť. Všetko, čo sa deje v živote, niekam smeruje, len mám tú smolu, že nie som až tak jasnozrivá, aby som bola schopná včas odhaliť, kam.

Nebol to pre vás, ako pre herečku, problém?

Roky som nechodila na slnko, bolo mi to nepríjemné. Potom som si povedala, pane bože, to som už teraz ja. Keď som niečo točila, tak mi to zo začiatku patlali mejkapom, ale potom som si povedala, že je to ľudské, tak čo. Nezmizlo to, ani sa to nešíri. Občas nejaký nový fliačik.

Skúšali ste to nejako liečiť?

Keď sme boli na Sicílii a pchala som ruky do Tyrrhenského mora, kde sú kamienky sopečného pôvodu, tak som mala pocit, že to pomáha, že sa tie fliačiky trošku upravili. Ale neviem, či to nebolo len zbožné prianie. Možno by to chcelo chodiť tam častejšie, ale už sa mi to nepodarilo.

Žiadne babské recepty a alternatívna medicína?

Keď sa mi udiali zlé veci v živote, tak som stratila vlasy. Vyskúšala som všetko, bola som aj na nejakej klinike v Petržalke, kde mi zobrali cibuľku môjho vlasu, vyskúmali, čo by tej cibuľke urobilo dobre a predali mi niečo strašne drahé. To som používala a nič sa neudialo. Potom mi kamarát ponúkol preparáty, volá sa to Dr. Nona. Povedala som, že nič nechcem, nič na mňa neúčinkuje, ale vyskúšala som bahno z Mŕtveho mora. Pravdou je, že mi vlasy zase narástli, hoci ostali redšie. To bahno som si nechala, lebo som zistila, že senzačne funguje na všetky modriny a boľavé kĺby. Aj krém na hlasivky používam dodnes, aj Vondráčková ho používa.

Máte už svoj epitaf?

Som hlboko presvedčená, že všetko je tak, ako má byť. Všetko, čo sa deje v živote, niekam smeruje, len mám tú smolu, že nie som až tak jasnozrivá, aby som bola schopná včas odhaliť, kam. Vidím, že niekam ma to vedie, ale kam, sakra? Vidím to, až keď už je neskoro, nie vtedy, keď sa to dá ešte zmeniť. Ale aj tak je všetko tak, ako má byť.

Čo je to najdôležitejšie, čo by sme o vás mali ešte vedieť?

Môj život je veľmi previazaný s divadlom a s ľuďmi, ktorých tam chcem mať. Vždy im hovorím: som tu, kedykoľvek, v akomkoľvek prípade. Môj muž vraví, že večne myslím na všetkých okolo, len nie na to, čo potrebujem ja. Rozčuľuje sa, keď mi v noci zazvoní telefón, ale naozaj sa môže stať, že problém neviete vyriešiť so svojimi najbližšími, lebo sa hanbíte alebo sa nebodaj dotýka ich a potrebujete nestrannú osobu: to som ja. Som tu pre vás. Ale prosím, nevolajte mi teraz všetci, dobre?

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 2/2018

Dermatovenerológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2018 Dermatovenerológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro