Spomalí sa to!

Medzi mladšími ľuďmi naberáme entuziazmus, medzi rovesníkmi pochopenie rovnakých problémov, ale len u staršieho človeka, ktorý už našou cestou prešiel, nájdeme skutočný optimizmus. 

Stretávka z gymnázia po 35 rokoch. Väčšina už má vyriešené kariéry aj rodiny, niektorí už stihli mať aj druhé. Už nie je dôležité vyhrať, oslniť, predviesť sa, dokazovať spolužiakom, ale najmä sebe, kto je lepší, väčší, úspešnejší, krajší. Už sa treba len zúčastniť a tešiť sa. A porozprávať si o svojich chorobách, vymeniť zaručené recepty na boľavé kríže a zlyhávajúcu pamäť. 

Podľa amerických prieskumov sa stretávky líšia v čase podľa toho, koľko rokov delí absolventov od maturity. Na tých prvých je najhoršia účasť a najväčšia okázalosť. Väčšina sa nachádza v rovnakej životnej situácii, tak sa aj najviac porovnáva. Po dvadsiatich rokoch je účasť najmohutnejšia a povrchnosť ustupuje. Životy absolventov sa začínajú odlišovať. 

Po tridsiatich rokoch sú stretávky najzaujímavejšie. Životy sa rôznia ešte viac, prichádzajú rozvody, nové manželstvá, deti všetkých vekových kategórií a zmeny v práci. Po štyridsiatich rokoch sa začína menej piť a viac rozprávať, najmä sa spomína. Obklopení ľuďmi, ktorých poznali za mlada, cítia sa účastníci aspoň na chvíľu akoby mali znovu sedemnásť. Životy sa začínajú opäť podobať, mnohí sa musia vysporiadať s blížiacim sa dôchodkom. A začínajú riešiť choroby.

Potvrdzujem. My sme začali riešiť choroby už teraz, po 35 rokoch. Úprimne priznávam, že som to odštartovala ja. Som prvá v abecede a svoj príbeh som začala alarmujúcou štatistikou. V zime som si totiž prečítala o zisteniach Eurostatu, že priemerný Slovák sa vraj v dobrom zdraví dožíva len 52,5 roka a od tej chvíle sa na neho rútia rôzne zdravotné komplikácie, často chronického rázu. S hrôzou som si uvedomila, že práve toľko budem mať na Veľkú noc. No a presne na veľkonočnú nedeľu som pocítila bolesti v oblasti žlčníka. Priatelia (mladší priatelia!) sa mi smiali, že som si to psychosomatizovala. No, možno som sa len prejedla majonézy, vajíčok a údeného mäsa, ale možno mali pravdu, lebo ťažkosti zázračne prešli, keď som si znovu overila údaje a zistila, že som sa sekla o dva roky. 

Priemerná Slovenka sa dožije v dobrej zdravotnej kondícii 54,3 roka a Slovák dokonca až 54,5 roka. Horšie sú už na tom v Európe len Lotyšky, Lotyši a Estónci. Európsky priemer je 61,5 roka, najzdravší sú Malťania, tí si môžu vyskakovať až do 72 rokov! Tesne nad európskym priemerom sú aj susedia Česi a Poliaci, Maďari zas tesne pod ním. Deprimujúce je aj zistenie, že hoci v dĺžke dožitia sme na tom priemerné Slovenky len o tri roky horšie než priemerné Európanky, prežijeme oveľa dlhšiu etapu, až tretinu života, sužované rôznymi chorobami. 

No ale späť na naše pomaturitné stretnutie. Svojou tirádou som odblokovala aj ostatných. Prestali sa tváriť hrdinsky a začali vyťahovať svoje zdravotné trampoty. Máme už za sebou nejaké tie porážky, žlčníkové štrko-piesky, vyoperované vaječníky, začínajú sa ozývať rôzne orgány a časti tela, o ktorých existencii sme doteraz netušili, horšie sa nám ráno vstáva a hýbe, ženy riešia prechod a osteoporózu, všetci napospol slabnúci zrak, sluch aj pamäť. A všetko sa to priam viditeľne a rapídne zo dňa na deň zhoršuje a nie a nie prestať. 

Nakoniec sa ešte raz ujíma slova naša triedna. Vtedy začínajúca matikárka tesne po škole, dnes pôvabná šesťdesiatnička nad vecou. Vyzerá z nás najspokojnejšia a najzdravšia, hoci na stretnutie prihopkala o barlách so zlomenou nohou. Povie vetu, ktorá nám všetkým opäť vleje do žíl optimizmu: Nebojte sa, ono sa to zhoršovanie časom spomalí!

Zlatá žena! To je najoptimistickejšia veta, akú som v poslednom období vo veci zdravia počula. Odvtedy sa k jej slovám upínam a opakujem si ich zakaždým, keď si uvedomím, že mi zase viac piští v uchu, zase ma pobolieva tam, kde ma doteraz nikdy nič nebolelo a že opäť potrebujem o čosi dlhšie ruky na čítanie. ONO SA TO SPOMALÍ!

Napokon, musí sa, lebo ma ešte čaká niekoľko stretávok. Po päťdesiatich rokoch vraj býva druhá najlepšia účasť, ľudia prídu, lebo sa tešia, že vôbec môžu. Nostalgia naberá na dôležitosti. Nikto už nič nepredstiera.
 

Hodnotenie článku

inVitro 3/2016

Reumatológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2016 Reumatológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro