Šťastné a šťastné Vianoce!

Keď niekomu želáte šťastné a veselé, ktorému jeho JA to hovoríte? Tomu, čo tie Vianoce bude naozaj prežívať, alebo tomu, čo na tie Vianoce bude spomínať?

Nerozumiete otázke? Skúsim to vysvetliť cez kolonoskopiu. Ech, viem, kolonoskopia má dosť ďaleko od šťastných a veselých sviatkov, od čohokoľvek šťastného a veselého, zato sa na nej dá názorne vysvetliť, čo je to zážitkové JA a spomienkové JA. 

Začiatkom 90. rokov minulého storočia realizoval lekár Don Redelmeier z torontskej univerzity štúdiu s pacientami, ktorí sa museli podrobiť nepríjemnému kolonoskopickému vyšetreniu. Dnes sa bolesť potláča liekmi, dokonca je možné absolvovať vyšetrenie v anestézii, ale vtedy nič také nebolo možné. Pacienti každých 60 sekúnd udávali bolesť na stupnici od 0 (žiadna bolesť) po 10 (neznesiteľná bolesť). V skupine A boli pacienti, ktorých vyšetrenie trvalo krátko, do desať minút a bolesť v poslednej minúte prudko klesla z 10 na 0. V skupine B trvalo vyšetrenie takmer 25 minút, ale od najväčšej bolesti asi v polovici vyšetrenia bolesť pozvoľna klesala. 

Kto z nás by nechcel mať utrpenie čo najrýchlejšie za sebou? Preto sa zdá logické, že na otázku, ktorý pacient zažil viac bolesti, je to pacient B. Podstúpil rovnako bolestivé vyšetrenie, navyše trvalo oveľa dlhšie ako u pacienta A. Lenže keď pacienti hodnotili spätne celkové množstvo bolesti, prekvapivo si viac bolesti pamätali pacienti A. Trpeli síce oveľa kratšie, ale posledná zafixovaná bolesť bola tá najvyššia a úľava prišla náhle. V ďalších hedonimetrických štúdiách sa opakovane potvrdzovalo, že naša pamäť neberie faktor času do úvahy a zlý koniec dokáže zmazať aj predošlý dlhotrvajúci príjemný zážitok. A vice versa. 

Možno je to pre lekárov zaujímavý podnet na rozmýšľanie, či je v záujme pacienta zredukovať jeho prežívanie samotnej bolesti na čo najkratší čas, alebo je dôležitejšie zredukovať spomienku na prežitú bolesť, a teda ukončiť procedúru pozvoľnejšie. Našťastie, väčšina z nás nič také riešiť nemusí, iba nám už je jasnejšie, že prežívajúce JA odpovedá na otázku, aké je to práve teraz. A pamätajúce si JA odpovedá na otázku, aké to celkovo bolo.

Že existujú nezrovnalosti v tom, ako vnímajú šťastie naše dve rôzne JA, odhalil nositeľ Nobelovej ceny a zakladateľ behaviorálnej ekonómie Daniel Kahneman (vrelo odporúčam do pozornosti jeho knihu Thinking, Fast and Slow, v českom preklade Myšlení, pomalé a rychlé). Kahneman hovorí, že pacient B dostal lepší príbeh zo svojej nepríjemnej skúsenosti. Nuž a čo definuje príbeh? Nie je to ani trvanie príbehu, ani nevzrušivé i keď príjemné plynutie, ale zmeny, významné okamihy a konce. Konce sú veľmi dôležité, v niektorých prípadoch priam fatálne. 

Naopak, naše zážitkové JA žije okamihmi, ktoré sa udejú a hneď sa strácajú. Z pohľadu psychológie vraj každý okamih trvá tri sekundy, takže za život ich prežijeme okolo 600 miliónov, za mesiac 600-tisíc. Väčšina z nich v nás nezanechá žiadnu stopu a naše druhé, spomienkové JA na ne pri rozhodovaní a plánovaní budúcich zážitkov úplne kašle. Absolútne ignoruje naše potreby prežívať dlhú radosť a krátku bolesť. 

Späť k šťastným a veselým Vianociam. Čo ste robili tie minulé? Aké boli? Ak si na niečo konkrétne spomeniete, pravdepodobne to bude niečo, čo výrazne, kladne alebo záporne, vystúpilo z toku každovianočnej rutiny. Horiaci stromček. Kapria kosť v krku a návšteva pohotovosti. Diamantové náušnice alebo kľúče od auta pod stromčekom. Ak si vôbec na niečo spomeniete, iste to nebude príjemné leňošenie v pyžame pri pozeraní stej reprízy Popolušky, vyjedanie majonézového šalátu a saloniek, radosť zo stretnutia s blízkymi, z dlhých rozhovorov pri štedrovečernom stole, z každoročných praktických ponožiek pod stromčekom. Ale stačí jedna hnusná hádka či zabudnutý darček a celú príjemnú vianočnú pohodu v pamäti premažú. 

Dajte teda obom JA to, čo ich najviac uspokojuje. Zážitkovému JA, pokojné dlhé prežitie vianočných sviatkov a tomu spomienkovému aspoň jeden, dva krásne zapamätateľné okamihy. A to najlepšie si pre istotu nechajte na koniec. 

Veselé a veselé Vianoce prajem!

Hodnotenie článku

inVitro 1/2013

Laboratórium špeciálnych metód

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2013 Laboratórium špeciálnych metód. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro