Syndróm vyhorenia

Syndróm vyhorenia je súbor príznakov, ktorý je nesmierne variabilný a prejavuje sa množstvom psychických a psychosomatických problémov pacienta. Rovnako sa klinický obraz ľahko zamieňa s inými, najmä psychiatrickými diagnózami, ktoré sú v rámci Medzinárodnej klasifikácie chorôb zaradené pod písmeno F, prípadne Z. Preto je dôležité uvedomiť si, aká je typológia pacienta so syndrómom vyhorenia, aké je jeho predchorobie a najmä, aké sú predispozície na to, aby týmto syndrómom pacient ochorel.

Tabuľka č. 1: Kto podlieha syndrómu vyhorenia?
V prvom rade platí, že len človek, ktorý naozaj horí pre nejakú vec, môže vyhorieť. Ak máme pred sebou typologicky pacienta, ktorý sa nikdy nenadchol pre svoju prácu, pre nejaký cieľ, je len súčasťou celku, spokojný či nespokojný so svojím prežívaním, a často vezúci sa na pomyselnej „káričke“ ťahanej inými členmi tímu, tak jeho prípadné psychické problémy zaiste nemožno radiť k syndrómu vyhorenia. Preto je dôležité definovať, aké typy ľudí sú najviac ohrozené syndrómom vyhorenia (Tabuľka č. 1).

Z hľadiska pracovného zaradenia a pravdepodobnosti výskytu syndrómu vyhorenia sú medzi najrizikovejšie skupiny zaradené určité povolania. Rizikovými sú povolania súvisiace s prácou s ľuďmi, s vysokou náročnosťou a zodpovednosťou a s dlhodobo negatívnou bilanciou.

K takýmto patrí najmä zdravotníctvo, školstvo, niektoré pracovné pozície v hospodárstve, sociálna starostlivosť a služby. Treba spomenúť i plnenie úloh v rodine.

1. Zdravotníctvo

Ako prvé upozornilo na syndróm vyhorenia práve zdravotníctvo. Prvými pacientkami boli zdravotné sestry v hospicoch. Podobne to bolo na onkologických oddeleniach v dobe, keď na rakovinu umieralo pomerne veľké percento pacientov a keď účinnosť terapie bola relatívne nízka. Treťou oblasťou najčastejšieho výskytu syndrómu vyhorenia v zdravotníctve boli oddelenia intenzívnej starostlivosti. Syndróm vyhorenia sa nevyhýba ani lekárom. Lekári, ktorí trpia emočným vyčerpaním, často investovali veľa energie do starostlivosti o svojich pacientov a o ich problémy, ako aj do riešenia problémov súvisiacich s prácou. Jednoducho už nemajú nič, len prázdnotu pre seba alebo pre svoje rodiny.

2. Školstvo

Druhou oblasťou, v ktorej sa syndróm vyhorenia vyskytuje v mimoriadne vysokej miere, je školstvo. Týka sa učiteľov všetkých stupňov škôl. Zdá sa, že základných a stredných škôl sa týka v podstatne vyššej miere. Vo vyššej miere mu podliehajú učiteľky špeciálnej pedagogiky, zvlášť tie, ktoré pracujú s mentálne postihnutými deťmi. Mimoriadne náročné je z tohto hľadiska učiteľstvo odborného školstva. Burn-out, alebo syndróm vyhorenia, sa u učiteľov v súčasnosti prejavuje čoraz častejšie. Príznaky ako chronický stav vyčerpania, utlmenie predošlej aktivity, iniciatívy a kreativity sú častým javom v školstve. S vyhorením prichádza zmena postoja k činnosti, ktorej sa človek plne venuje – od pôvodného nadšenia prechod k ľahostajnosti až k odporu (1).

3. Hospodárstvo a administratíva

Tretia oblasť, v ktorej je podstatne vyššia miera výskytu syndrómu vyhorenia, je oblasť hospodárstva a administratívy. V súčasnosti sa na výkon v ekonomike kladie stále väčší dôraz. Vyššia miera výskytu syndrómu vyhorenia bola zistená u vedúcich pracovníkov na všetkých stupňoch – od majstrov po generálnych riaditeľov. Súvisí to so zistením mimoriadne vysokej miery stresu v tomto zamestnaní. Platí to aj pre pracovníkov administratívy, ktorí prichádzajú do osobného styku so „stránkami“.

4. Sociálna starostlivosť a sociálne služby

Ak ide o osobný styk s inými ľuďmi v ťažkých situáciách, potom to platí najmä pre pracovníkov sociálnych služieb – sociálnych pracovníkov, kurátorov, pracovníkov väzenskej služby, príslušníkov kriminálnej služby, polície a podobne.

5. Rodina

Rodina síce nie je druhom zamestnania, patrí však do ostro sledovaných oblastí štúdia syndrómu vyhorenia. V rodine – v živote manželov, rodičov, súžití príbuzných a pod. – sa veľmi často stretávame s prejavmi vyhorenia. Medzi najbližšími príbuznými je nielen najkrajší vzťah, ale i najviac vrážd a samovrážd. Miera spokojnosti s manželstvom a s rodinou je premenlivá. A nespokojnosť má veľmi blízko k vyhoreniu.

Klinický obraz

Klinický obraz opísalo mnoho autorov. Z hľadiska kombinácie osobnostného profilu kandidátov na vyhorenie s obdobiami, ktorými prechádzajú, sa ako najkomplexnejší ukazuje opis jednotlivých fáz s konkrétnymi klinickými prejavmi. Predpokladá sa 12 po sebe nasledujúcich štádií (fáz) tohto procesu (2):

  1. Snaha osvedčiť sa kladne v pracovnom procese.
  2. Snaha urobiť všetko sám.
  3. Zabúdanie na seba a na vlastné osobné potreby.
  4. Práca, projekt, plán, návrh, úloha, cieľ sa stávajú tým jediným, o čo danému človeku ide.
  5. Zmätok v rebríčku hodnôt – nevie sa, čo je podstatné a čo nepodstatné.
  6. Nutkavé popieranie všetkých príznakov rodiaceho sa vnútorného napätia ako prejav obrany voči tomu, čo sa deje.
  7. Dezorientácia, strata nádeje, vymiznutie angažovanosti, zrod cynizmu. Útek od všetkého, hľadanie útechy v alkohole či drogách, v tabletkách na upokojenie, nadmernom jedle, v hromadení peňazí...
  8. Radikálne pozorovateľné zmeny v správaní – neznášanlivosť rád a kritiky, akéhokoľvek rozhovoru a spoločnosti druhých ľudí (sociálna izolácia).
  9. Depersonalizácia – strata kontaktu so sebou samým a s vlastnými životnými cieľmi a hodnotami.
  10. Prázdnota – pocity zúfalstva zo zlyhania a dopadu až „na dno“. Neutíchajúci hlad po skutočnom, zmysluplnom živote.
  11. Depresia – zúfalstvo z poznania, že nič nefunguje a človek sa ocitá v zmysluplnom vákuu. Sebaocenenie, sebahodnotenie a sebaúcta sú na nule. Začiatok pocitu „nie som nič“ a „márnosť nad márnosť“.
  12. Totálne vyčerpanie – fyzické, emocionálne a mentálne. Vyplienenie všetkých zásob energie a zdrojov motivácie. Pocit úplnej nezmyselnosti všetkého – i márnosti ďalšieho života.

K uvedeným psychickým ťažkostiam sa veľmi často pridružujú aj telesné príznaky. Prejavujú sa poklesom energie, chronickou únavou, celkovou telesnou slabosťou, rýchlejšou únavnosťou a náchylnosťou k chorobám. Objavujú sa bolesti hlavy, krčnej chrbtice, stenokardie, palpitácie, bolesti brucha, hnačky, nechutenstvo alebo nezvyčajný hlad, pokles hmotnosti, nespavosť, práceneschopnosť. Zmeny v telesnej oblasti prispievajú k zhoršeniu nálady, poklesu výkonnosti a tým aj k znižovaniu sebadôvery. Často vedú jedinca k rôznym spôsobom samoliečby, napr. k užívaniu, resp. k zneužívaniu liekov, k sklonu k abúzom alebo k prejedaniu sa (3).

Diferenciálna diagnostika

K syndrómu vyhorenia patria rôzne klinické prejavy, ktoré však v iných súvislostiach predstavujú samostatné diagnózy.

1. Syndróm vyhorenia a depresia

Depresia patrí k negatívnym emocionálnym javom, ktorými sa zaoberá psychológia a psychiatria. Je najčastejším ochorením v celosvetovom meradle. Môže vzniknúť u intenzívne pracujúcich, u ľudí nepracujúcich, u ľudí, ktorí nikdy nepracovali alebo u ľudí, ktorí nepracujú intenzívne. Depresia môže byť vedľajším príznakom syndrómu vyhorenia a dá sa liečiť farmakoterapeuticky. Vzťahy medzi nimi sú veľmi úzke, ale vyskytuje sa i nezávisle od neho. V prípade syndrómu vyhorenia je liečbou hľadanie zmysluplnosti života a to je kvalitatívne iná forma terapie.

2. Syndróm vyhorenia a únava

Únava je ďalším negatívnym psychologickým zážitkom, ktorý sa vyskytuje pri syndróme vyhorenia. Má úzky vzťah k telesnej námahe a je možné sa z nej dostať odpočinkom, relaxáciou a to pri syndróme vyhorenia nie je možné. Únava z fyzického zaťaženia je často pociťovaná kladne, no pri syndróme vyhorenia tento zážitok chýba alebo je negatívny. Únava z intelektuálnej práce je spojená s radosťou z toho, čo sa nám podarilo urobiť, ale pri syndróme vyhorenia je niečím negatívnym, ťaživým, je spojená s pocitom zlyhania a márnosti.

3. Syndróm vyhorenia a odcudzenie

Odcudzenie (alienation) je negatívnym emocionálnym zážitkom. Dochádza k nemu tam, kde ľudia zažívajú nedostatok alebo stratu prijateľných sociálnych noriem, ktoré by mohli riadiť ich konanie, a boli by meradlom ich životných hodnôt. Pocity odcudzenia sú prítomné aj pri syndróme vyhorenia, v jeho poslednom štádiu. Na začiatku je situácia opačná.

4. Syndróm vyhorenia a existenciálna neuróza

Existenciálna neuróza je moderným negatívnym javom. Ide o chronickú neschopnosť veriť v dôležitosť, užitočnosť a pravdivosť čohokoľvek, čo si človek len vie predstaviť, ide v nej o pocit zhoršenia a znechutenia života a existenčnú beznádej, keď ľudia nemajú prečo žiť. S niečím podobným sa stretávame aj pri syndróme vyhorenia v jeho záverečnom štádiu, keď snaha ľudí zlyhala, prekážky boli príliš veľké, okolnosti nepredstaviteľne nepriaznivé a ich úsilie sa zrútilo.

5. Syndróm vyhorenia a stres

Do stresu sa môže dostať každý človek, ale syndróm vyhorenia sa objavuje len u ľudí intenzívne zaujatých svojou prácou. Tí majú vysoké ciele, vysoké očakávania, výkonovú motiváciu. Ten, kto túto vysokú motiváciu nemá, môže trpieť stresom, ale nie syndrómom vyhorenia. Stres sa môže objaviť pri rôznych činnostiach, no syndróm vyhorenia iba pri tých činnostiach, v ktorých človek prichádza do osobného styku s inými ľuďmi. Na druhej strane stres často prechádza do syndrómu vyhorenia, ale nie každý stresový stav dôjde do fázy celkového vyčerpania. Keď je práca pre človeka zmysluplná a prekážky zvládnuteľné, k syndrómu vyhorenia nedochádza.

Diagnostika somatických prejavov

Pri syndróme vyhorenia sa veľmi často objavujú rôzne podobné klinické prejavy, ktoré môžu byť príznakom aj organického poškodenia pacienta. Preto sa tieto signály nesmú podceniť a mali by sa diferenciálno-diagnosticky vylúčiť. Na základe anamnestického údaju o palpitáciách či stenokardiách podstupuje pacient vyšetrenie štandardného EKG, prípadne sa realizuje 24-hodinový monitoring EKG, záťažové EKG. Rovnako treba sledovať aj tlak krvi.

Základné laboratórne testy môžu odhaliť rôzne dysbalancie vnútorného prostredia organizmu. Realizuje sa kompletný krvný obraz, sedimentácia erytrocytov, minerály v sére. Ďalšie vyšetrenia v sére sú urea, kreatinín, pečeňové testy, glykémia, CRP, celková bielkovina, albumín, elektroforéza bielkovín, TSH. Samozrejmosťou je vyšetrenie moču chemicky a vyšetrenie močového sedimentu. Do úvahy prichádza aj vylúčenie infekčnej mononukleózy.

Ak v klinickom obraze dominuje dlhodobá chronická bolesť brucha alebo dyspeptické ťažkosti, treba realizovať vyšetrenie stolice na okultné krvácanie, ultrasonografické vyšetrenie brucha, prípadne gastrofibroskopické vyšetrenie. Vzhľadom na veľkú variabilitu somatických prejavov pri syndróme vyhorenia treba citlivo zvažovať pomer medzi rozsahom indikovaných vyšetrení, ich invazívnosťou a výsledným prínosom pre pacienta. V tomto prípade úvodný detailnejší rozhovor s pacientom a následná spolupráca s klinickým psychológom môžu navigovať na správnu cestu riešenia problémov vrátane odstránenia ich somatizácie.

Prevencia syndrómu vyhorenia

V prevencii syndrómu vyhorenia je dôležité pochopiť význam troch dôležitých pojmov: empatia, vedomosti a sebapoznanie.

Empatia

Definujeme ju ako schopnosť pochopiť prežívanie inej osoby a toho, prečo reaguje určitým spôsobom. To znamená byť blízky inému človeku, byť prítomný a schopný prežívať jeho pocity, primerane reagovať. Je to ťažká, často bolestivá úloha a môže zvyšovať vlastné vnútorné napätie. Empatia je jedným z najdôležitejších umení, ktoré by mal človek ovládať, aby predišiel syndrómu vyhorenia.

Vedomosti

Užitočné sú teoretické vedomosti a praktické zručnosti z rôznych oblastí. Tieto schopnosti sú dôležitou oporou, sú zdrojom sebavedomia pri práci s pacientmi, ich rodinnými príslušníkmi a najbližšími, so študentmi, s podriadenými. Vedomosti si treba sústavne obnovovať.

Sebapoznanie

Dôležité je poznanie svojich silných a slabých stránok, svojich reakcií. Treba mať vedomosti o príčinách, ktoré vedú k syndrómu vyhorenia a o tom, ako mu predchádzať.

Kvalitu života môžeme výrazne zlepšiť vhodným využitím svojho voľného času:

  • udržiavať sa v dobrej fyzickej kondícii aktívnym a zdravým životným štýlom,
  • dobre si rozplánovať svoj voľný čas,
  • stýkať sa s dobrými priateľmi,
  • chodiť na koncerty, do divadla, na výstavy,
  • naučiť sa umenie relaxovať.

Záver

V práci s ľuďmi je najdôležitejšia dôvera. Pacient musí veriť svojmu lekárovi, študent svojmu učiteľovi, zamestnanec svojmu nadriadenému, dieťa svojmu rodičovi. Empatický dotyk môže byť kľúčom k úspechu. Je známa štúdia, ktorá uvádza, že kontrola cukrovky u pacientov empatických lekárov je o 40 % lepšia ako u tých, o ktorých sa starajú lekári s nízkym empatickým skóre (4). Tragédiou vyhorenia je to, že zničí skutočnú empatiu, duchovnosť a odhodlanie. Friedrich Nietzsche to povedal najlepšie: „Lekár, uzdrav sa: potom aj ty uzdravíš svojho pacienta.“ (5) A tento princíp platí pre všetky povolania, v ktorých hrozí syndróm vyhorenia.


Literatúra

  1. Čáp, J. a Mareš, J., 2007. Psychologie pro učitele. 2. vyd. Praha: Portál. ISBN 978 – 80 – 7367 – 273 – 7.
  2. Křivohlavý, J. (1998) Jak neztratit nadšení. Praha: Grada
  3. Žucha I, Čaplova T, et al. Lekárska psychológia. Bratislava: UK; 2012.
  4. Hojat M, Louis DZ et al. Physicians empathy and clinical outcomes for diabetic patients. Acad. Med. 2011;86:359 – 364
  5. Nietzsche F. The Bestowing Virtue (XXII) Genius. Accessed november 19,2015
Hodnotenie článku

inVitro 3/2017

Kardiológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2017 Kardiológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro