Telesné anomálie sa dajú vnímať aj ako jedinečnosť

Keď som o svojich cestovateľských zážitkoch premýšľal v kontexte tohto čísla, ktoré je venované endokrinológii, ako prví mi zišli na um pygmejovia. Asi preto, lebo jeden z problémov, ktorý môžu poruchy endokrinného systému zapríčiniť, je buď nízky, alebo naopak príliš vysoký vzrast. A práve nízky vzrast je azda najcharakteristickejším – a na celom svete známym – znakom pygmejov. 

Pygmejovia – veľkí malí ľudia

Stretol som sa nimi niekoľkokrát v Stredoafrickej republike aj v Kongu – teda v tej „najčiernejšej“ a najdrsnejšej Afrike, ktorá je pre väčšinu turistov prakticky neprístupná. Do takého Konga, ktoré je momentálne jednou z najchudobnejších krajín, sa vlastne nechodí skoro vôbec, ale to je pravá a nedotknutá Afrika. Vráťme sa však k pygmejom...

Prvé stretnutie s týmito neuveriteľnými ľuďmi som zažil počas nočného prechodu džungľou, keď som zrazu v diaľke zbadal deti tancujúce okolo ohňa. Prišiel som bližšie a zistil som, že tie deti majú obrovské prsia a pochopil som, že sú to pygmejské ženy. Okamžite ma fascinoval ich spôsob života. Žijú v malých kmeňoch ako lovci a zberači, čiže ako všetci ľudia v mezolite, kým sme sa neusadili a nezačali zakladať prvé mestá, respektíve mestské štáty. Prvé mestské štáty zakladali Sumeri pred vyše 5 000 rokmi, je teda pochopiteľné, že dnes nájdeme veľmi málo etník, respektíve kmeňov, ktoré fungujú ako spoločenstvá lovcov a zberačov. Keď som sa starého pygmejského náčelníka pýtal, koľko má rokov, nevedel mi odpovedať, pretože nepoznajú čísla – oni ich vlastne ani nepotrebujú.

Nezabudnuteľným zážitkom bol lov s pygmejskými mužmi. Akonáhle sme vošli do lesa, nadobudli obrovskú hrdosť – zrazu vyrástli. Z ničoho nič sa štyria rozbehli a jeden z nich chytil holými rukami srnku, ktorú mu ostatní nadhnali. Ďalší vyliezol na strom a zobral med. Ukazovali mi hada, ktorý bol odo mňa meter a pol a ja som ho nevidel – oni ho videli aj na 30 metrov. Bol som užasnutý.

Priznám sa, myslel som si, že to budú takpovediac hlúpi ľudia s nízkym IQ. Černosi ich totiž veľmi podceňujú, dokonca ich lovia a jedia ako zvieratá! Realita je však taká, že sú to – aspoň z môjho pohľadu – extréme príjemní ľudia. V chudobných krajinách sa bežne stáva, že tam detí žobrú a často sa nehanbia ani dospelí. Niekedy by vám najradšej zobrali všetko, čo na vás vidia, u pygmejov som sa však s niečím takým ani raz nestretol. Boli veľmi hrdí.

Mrzí ma, že moje deti už o takých 20 rokov asi skutočných pygmejov neuvidia – postupne sa z nich stávajú dobrovoľní otroci pre černochov, pretože keď je zlá sezóna, vyžijú z lovu iba veľmi ťažko. Pygmejské gény sa rýchlo miešajú s černošskými a Pygmejovia sú každým rokom vyšší a vyšší. Začínajú žiť na okraji miest, sú veľmi negatívne poznačení civilizáciou – asi ako americkí indiáni. Prestali pracovať, začali piť a nevedia už ani loviť. 

Samozrejme, nízky vzrast pygmejov nie je daný poruchou endokrinného systému, ale genetickou predispozíciou. Jedna z novších štúdií západoafrických Pygmejov v Kamerune vedená genetikmi z University of Pensylvania identifikovala gén, ktorý by mohol byť zodpovedný za nízky vzrast.

Za najvyššími ľuďmi sveta netreba ísť od pygmejov ďaleko

Afrika je plná extrémov a neustále sa to potvrdzuje. Keď totiž hovoríme o najnižších a najvyšších ľuďoch sveta, celkom si vystačíme s týmto kontinentom. V Európe je síce dobre známa výška škandinávskych mužov a zo sveta sú známi dlháni z Japonska, podľa mojich skúseností sú však vo všeobecnosti najvyšší ľudia na zemi nilotskí černosi, ktorí dokonca žijú relatívne blízko spomínaných pygmejov. Je to černošská vetva rozšírená najmä v južnom Sudáne v kmeňoch Dinka a Nuer a zrejme k nej patrí aj kmeň Tutsi vo Rwande. Nájdeme ich aj v severnej Keni alebo v Tanzánii v kmeni Massai. Okrem toho, že sú nilótski černosi najvyššími – a extrémne chudými – ľuďmi, majú zároveň najväčšie pohlavné ústrojenstvo. Raz som po prekročení rieky Omo z džípu videl umývať sa mladého muža. „Čo to má preboha?“ opýtal som sa šoféra. „Uzol na penise,“ znela odpoveď. A to bol priemerný nilót. Už viem, prečo sú postrachom všetkých žien.

Napriek mnohým rozdielom medzi obyvateľmi afrického kontinentu sa často stretávam s tým, že belochom pripadajú všetci černosi rovnakí. Ale verte mi, sú veľmi odlišní, oveľa odlišnejší než my Európania. My v Európe vraj pochádzame zo šiestich či siedmych matiek. V Afrike, kde ľudia vznikli a vyvíjali sa, ich bolo oveľa viac. Každopádne, černosi nemajú v krvi gény neandertálcov, zatiaľ čo my áno. Vedeli ste to?

A aby som nezabudol, absolútne najvyšší muž planéty bol Ukrajinec Leonid Standnyk, ktorý, bohužiaľ, zomrel v lete tohto roku. Mimochodom, meral 257 centimetrov. Jeho úžasná výška bola dôsledkom gigantizmu – zriedkavej choroby, ktorú spôsobuje benígny nádor na štítnej žľaze. Ten stimuluje rastový hormón, ktorý spôsobuje nadmernú výšku tela.

Kmeň Massai
Kmeň Massai

Kedy v skutočnosti dospievame?

S endokrinným systémom človeka súvisia aj pohlavné žľazy, ktoré úzko súvisia s biologickou dospelosťou. Zatiaľ čo v Európe – ale aj v iných „moderných“ častiach sveta – rozlišujeme dospelosť biologickú, emocionálnu, sociálnu a kognitívnu (a tak dávame našim deťom takpovediac viac času dospieť nielen biologicky, ale aj emocionálne), inde sa musia mladí muži, prípadne mladé ženy, popasovať so všetkými týmito „dospelosťami“ naraz a teda skôr. Existuje totiž množstvo národov, etník či kmeňov, kde sa dosiahnutie pohlavnej zrelosti automaticky rovná dospelosti. Napríklad u spomínaných pygmejov – a nielen u nich – je žena považovaná za dospelú po prvej menštruácii. U chlapcov je to trochu komplikovanejšie. Keďže nepoznajú čísla, majú to vymyslené tak, že keď je v danom kmeni viac chlapcov v približne rovnakom veku, musia prejsť istými iniciačnými rituálmi dospelosti. Je to veľmi zaujímavé a často som tomu sám nerozumel. Vezmú ich napríklad do lesa, kde ich učia, ako sa má muž správať. Napríklad sa ich opýtajú, či počujú vtáka a ak odvetia áno, dostanú trest s vysvetlením, že muž má to, čo počuje, držať za zubami a zbytočne o tom nerozprávať. Mal som pocit, že pri niektorých lekciách správna odpoveď prakticky neexistuje a zámienka na trest sa nájde vždy. Znie to možno drsne, ale neboli to žiadne kruté testy. Bolo to skôr symbolické, ako keď sa u nás pasovalo za vodáka, ktorý predtým musel „strpieť“ vyšľahanie žihľavou, vyváľanie v bahne a hodenie do vody.

V spomínanom kmeni Massai musia dospievajúci muži zabiť leva – nemajú na to nič iné okrem vlastnej šikovnosti a špeciálnej palice alebo pálky z veľmi tvrdého dreva. Pre Európana hotové šialenstvo, tie levy sa však často boja ešte viac. Keď vidia černocha, vedia, že je zle. Medzi chlapcami rovnakého veku vznikne pri rituáloch veľmi silná spolupatričnosť. Tu ešte platí „položiť život za priateľa“.

Presuňme sa teraz z Afriky viac na sever. Keď som bol v Grónsku, chlapci museli vyjsť s kajakom na vodu a zabiť tuleňa s typickým eskimáckym oštepom na lane – posediačky ho dokázali trafiť aj na 40 metrov. Jednoduchšou alternatívou bolo počkať na tuleňa pri diere v ľade. Kedysi tam v rámci tohto rituálu lovili aj narvalov – v Grónsku žijú tieto rozprávkové morské cicavce doteraz, hoci som si myslel, že už vyhynuli. Kedysi bol 2,5-metrový špirálový kel narvala prezentovaný v Európe ako roh bájneho jednorožca. Keď som taký kel v Ammassaliku videl, pripadal mi naozaj nadpozemsky.

Z Ázie sa môžeme spomenúť Barmu. Keď začne dospievať barmská žena, dostane na krk špeciálny krúžok, pričom krúžky s rastúcim vekom pribúdajú – dlhokrké ženy z Barmy sú vďaka tomu známe na celom svete. Táto tradícia začala v barmskom podkmeni Karenov – vraj to bolo nevyhnutné, pretože tam žili také krásne ženy, že ich museli nejakým spôsobom „zoškarediť“, aby ich muži zo susedných kmeňov nekradli. Dnes sú tieto kruhy paradoxne znakom krásy a bohatstva. Samozrejme, krúžky musia nosiť až do smrti, keďže im časom krčné svalstvo ochabne a keby si ich dali dole, zlomili by si väzy. Ako lekárovi mi okamžite napadlo, či tento „šperk“ nemá vplyv na funkciu štítnej žľazy, neskôr som však zistil, že nemá. Krk sa vlastne veľmi nestenčuje – vizuálny efekt dlhého krku je výsledkom zníženia kľúčnych kostí a rebier. Aktuálne najdlhší krk na svete patrí barmskej žene z kmeňa Padaung, má 40 centimetrov.

Ako súvisí cukrovka s cestovaním?

Hoci je cukrovka diabetologický problém, úzko súvisí s endokrinológiou a zhodou okolností aj s cestovaním. Hlavne vtedy, keď letíte cez viacero časových pásiem. Mám dobrého kamaráta, ktorý je uznávaným právnikom v Česku a práve on mi ako cukrovkár vysvetľoval, že keď človek berie inzulín, môže prelet cez viacero časových pásiem skomplikovať dávkovanie. Samozrejme, nie je to dané samotnými pásmami, ale tým, že mu to rozhodí harmonogram. Vraj to rieši tak, že keď má napríklad skrátený deň po cestovaní, úplne vynechá jednu bazálnu dávku a miesto toho si dá viac inzulínu k jedlu a na druhý deň už funguje normálne. Je to však veľmi individuálne, a preto by som cukrovkárom, ktorí berú inzulín, rád poradil, aby sa pred dlhším letom konzultovali dávkovanie so svojím lekárom.

Na najkrajších ostrovčekoch sveta – Marshallových ostrovoch – dnes nájdete najtlstejšie obyvateľstvo našej planéty.
Na najkrajších ostrovčekoch sveta – Marshallových ostrovoch – dnes nájdete najtlstejšie obyvateľstvo našej planéty.

Mimochodom, pre pygmejov žijúcich v džungli je cukrovka neznámy pojem. Na druhej strane, pre obyvateľov Marshallových ostrovov, ktoré som prebrázdil tento rok, je cukrovka doslova národnou pohromou. Na najkrajších ostrovčekoch sveta dnes nájdete najtlstejšie obyvateľstvo našej planéty. Aká škoda.

„Aha, ja som jedinečný, mám 12 prstov!“

Mnoho endokrinne podmienených ochorení či syndrómov sa prejavuje aj rôznymi telesnými abnormalitami. Spomínali sme napríklad Leonida Standnyka, avšak okrem gigantizmu či nanizmu existuje rad ďalších prejavov endokrinologických ochorení ako nadmerné ochlpenie alebo – naopak – vypadávajúce vlasy až plešatenie u žien. Príznakov sú stovky. Spomínam si ešte na jednu príhodu, hoci tento prípad nebol endokrinologicky podmienený. V Indii raz za mnou pribehol chlapec a snažil sa mi predať, tuším, banány. Okrem neho tam pobehovalo množstvo detí, ktoré predávali rôzne zbytočnosti. Keď si spomínaný chlapec uvedomil, že mi asi nič nedokáže predať, pretože si ho nevšímam, vykríkol: „Aha, ja som jedinečný, mám 12 prstov!“ A naozaj, keď som sa pozrel lepšie, napočítal som o dva prsty viac. Chlapec bol však úprimne hrdý na to, že ho Boh obdaril 12 prstami na nohách. Zároveň to bol jeho veľmi silný vyjednávací argument, a tak som si tie banány nakoniec kúpil. Veľmi ma totiž inšpirovalo, že sa chválil niečím, za čo by sme sa tu hanbili a pravdepodobne by sa nám ostatní aj posmievali. Tešil sa, že je iný. A práve v tomto duchu jedinečnosti sa snažím dívať na všetkých „iných“ ľudí. Či už sú to drobní pygmejovia, dlhokrké ženy z Barmy alebo ľudia s endokrinologicky – prípadne geneticky – podmienenými telesnými abnormalitami.


Voľné rozprávanie Ľuboša Fellnera spracoval Jozef Kaščák.

Hodnotenie článku

inVitro 4/2014

Endokrinológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2014 Endokrinológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro