Truc zvíťazil nad súdnym lekárstvom – rozhovor s herečkou Táňou Pauhofovou

Aby herečka Táňa Pauhofová zvládla svoj nabitý program, musí mať perfektný time management. Už od malička. V detstve stíhala karate aj hranie, matematické a chemické olympiády, aj prednesy poézie. Možno preto je jej najväčšou túžbou mať aspoň rok-dva voľno, s batohom precestovať celý svet, ísť hocikam, hocikedy, nemať vôbec žiadny plán.  

Dva roky prázdnin vám zatiaľ nehrozia, ale stretli sme sa na začiatku leta, tak prezraďte, ako strávite najbližšie voľné mesiace. 

Budem cestovať, to je moja veľká vášeň. Nemôžem inokedy, len cez divadelné prázdniny, preto som v lete ako utrhnutá z reťaze. Celú sezónu som bola v divadle každý boží deň, hrala som a ­skúšala, mala som všetky štyri premiéry. Milujem divadlo, inak by sa to nedalo robiť, ale vždy na konci sezóny príde okamih, že nechcem divadlo ani vidieť. Teda, ako divák to áno, to ma inšpiruje a nakopáva. Ale teraz mám pocit, aby som znova zahorela vášňou pre divadlo, potrebujem si od neho oddýchnuť. Aj divadlo odo mňa, to je vzájomné.

V septembri už znovu naplno zarezávate? 

Nie, mám voľno! Hrať hrám, ale vďaka tohtoročnému záprahu som si vyslúžila, že prvé skúšobné obdobie vynechám. Budem mať pomalší rozbeh a uvidím, čo sezóna a práca prinesú. 

Aký typ cestovateľky ste? Všetko máte vopred naplánované a naštudované? 

Moja mama je takáto, ale ona robí úplný adrenalín, takže musí mať predstavu o tom, do čoho ide. Cestovateľskú vášeň som podedila po nej, ale v miernejšej verzii, nerobím si žiadne itineráre. Navyše, mama miluje chodiť sama a družiť sa, ja som človek zdieľny a túžim to zažívať s ­niekým, zážitok má tak pre mňa oveľa väčšiu hodnotu. A nielen zážitky, ale aj veci, autá, jedlo, čím viac sú zdieľané, tým to má väčší zmysel. 

Vraj ste chceli byť v detstve lekárkou. 

Súdnou lekárkou, patológom. Chvíľu som rozmýšľala nad úrazovou plastickou chirurgiou, ale potom som sa radšej vrátila k mŕtvolám. 

Ako môže dieťaťu vôbec napadnúť takáto špecializácia? Veď to bolo v čase, keď ešte v televízii nevysielali všetky tie CSI a Kosti. 

Mám nesmierne vzdelaných rodičov, čo tiež nie je pre dieťa úplne jednoduché. Otec je IT ­špecialista, pracoval v ŠÚNZ-e na Kramároch a mal tam prístup aj k medicínskym učebniciam, skriptám, ­knihám a prácam. Nosil mi ich domov, ja som ich ­čítala a mala pocit, že to musí byť fascinujúca práca. Telesnú schránku človeka považujem za najfantastickejší vynález prírody. To, čo telo robí každú ­sekundu, to je najväčší zázrak! Ako sa vie liečiť, ­vyrovnávať so situáciou, čo všetko dokáže. A čo všetko človek dokáže s tým telom robiť. 

No ale súdny lekár prichádza na rad, keď už s telom toho človek veľa nenarobí. 

Mňa vždy zaujímalo, čo sa s fyzickou stránkou deje, keď z nej život odíde. Keď ten zázrak pominie. Čo to znamená byť bez zázraku. Rozumiete mi? Zdalo sa mi správne byť ten človek, ktorý ­odhaľuje, ako sa to stalo. Pamätám si, že som hodiny, dni, týždne, študovala iba všetky druhy bodných rán vo všetkých štádiách, pred aj posmrtných, od trojuholníkov, pilníkov, aký nožík urobí akú ranu. Taká detektívna činnosť, ale mňa fascinovalo to ­odchádzanie zázraku. 

Kedy odišla tá fascinácia? 

Nikdy neodišla, stále ma to zaujíma, len nemám čas to študovať. Rozhodnutie prišlo z trucu. Bola som totiž veľmi prísne vychovávaná, maminka bola presvedčená o tom, že by som mala byť právnik. Rodičia nebrali vážne, keď videli, že ma to baví, rada o tom čítam, brali to ako koníček, tak ako moje herectvo. Iné deti chodia na futbal, ty ideš niečo natočiť, ale nepripisuj tomu ani o gram viac vážnosti ako hre. Hovorili mi, to si uži ako koníček, ale toto robiť nebudeš. Musela som robiť prijímačky na právo. Maminka bola presvedčená, že to je povolanie, ktoré má budúcnosť, na rozdiel od herectva, a že s mojou dobrou pamäťou a argumentačnými schopnosťami by som sa tam niekde mohla uplatniť. Ten tlak vo mne vyvolal pocit, že sa musím vzoprieť a urobiť niečo podľa seba. Vy nechcete, aby som išla na herectvo? Tak just. Truc podnik zvíťazil, súdne lekárstvo sa vytratilo. 

Viem, že zdravie je nesmierne dôležité. Zdravie a čas. Nič viac.

Nedávno ste si, žiaľ, ten proces odchádzania zázraku z tela prežili veľmi osobne. Zomrel váš starý otec, s ktorým ste strávili spoločne veľa rokov. 

Bola to najvzácnejšia bytosť v mojom živote, môj maják, najväčší parťák, veľký vzor ako prežiť abso­lútne naplnený život. Bol to veľmi vzdelaný muž, renesančný človek, nebol len ekonóm, ale hrával na harmoniku, spieval, recitoval, bol do veľkej miery jogín, staral sa o záhradu, furt vymýšľal nejaké zlepšováky strojov, miloval divadlo, politiku, stále čítal knihy, mentálne bol ďaleko pred všetkými, len telo ho zradilo. V tých minuloročných horúčavách dostal porážku a potom to už prišlo všetko, telo sa opustilo, hlava nie. 

Muselo to byť ťažké. 

Ten čas odchádzania, hoci bol veľmi boľavý, bol veľmi krásny, mali sme sa možnosť rozlúčiť, poďakovať, byť spolu, aj v tých úplne posledných chvíľach. Myslím, že odišiel šťastný. 

Toto číslo inVitro je venované reumatológii. Predpokladám, že ste s ním prežili aj tieto patálie, ktoré často prichádzajú s vekom. 

Samozrejme. Natierali sme bársaké byliny, bylinné krémy. Ale dedko všetko liečil pohybom. A najväčší liek bola pre neho záhrada. Nech mal ­akékoľvek ťažkosti, keď si hodil na seba svoje montérky a sombrero, to bol presne on. Raz si to možno ­oblečiem aj ja a poviem deduš, vidíš? 

Ako sa staráte o svoje zdravie vy?

Snažím sa to robiť vedome, viem že zdravie je nesmierne dôležité. Zdravie a čas. Nič viac. Cvičím, jogu, veľa chodím, lebo chôdza ma sprítomňuje, udržiava moje myšlienky tu a teraz. Snažím sa jesť veci, ktoré ma dobíjajú energiou a nie naopak, aj keď v rámci mojej povahy sa občas, samozrejme, úplne spustím. 

Nevyzeráte na to, že by ste toho veľa zjedli. 

Nevyzerám, ale ja potrebujem strašne veľa jesť. Vo mne žije nejaký votrelec, ktorý to všetko spotrebúva a mne vždy nechá iba trošku. Veľa varím a pečiem. Nie som žiaden šéfkuchár, ale varím rada a od malička, maminka ma ku tomu viedla. Robievam to dokonca cielene v noci po predstaveniach, že sa zo všetkého vyvarím. Je to priestor, kde mám čas pre seba, niečo vytvoriť a prísť na iné myšlienky. 

Dosť veľa fajčíte. 

Ako námorník! Dá sa povedať, že od malička.

Aj keď ste intenzívne športovali?

Áno, aj keď som robila karate, ale vtedy som mala veľmi dobrú kondičku. Teraz to už začínam cítiť, aj keď si stále hovorím, že mne cigarety ­neškodia. Mám v pláne s tým prestať, ale zatiaľ nemám pnutie. Nepríde mi to však ako jedna z mojich najväčších nerestí. 

A ktorá je najväčšia?

Netrpezlivosť. To vlastne nie je neresť, ale je to črta, ktorá znepríjemňuje život. Najradšej by som mala všetko a hneď. Lenže čas sveta, vesmíru, ľudí okolo mňa je úplne iný, ako ten môj. Častokrát sa musím držať na uzde, kľud, kľud, kľud, všetko má svoj čas, to si musím neustále opakovať. Som presný opak prokrastinátora, chcem všetko okamžite. Nemám v sebe mieru, nemám dno. Môžem podostávať veľmi veľa dobrého aj zlého a nemám pocit preplnenia, stále som po niečom lačná. Na jednej strane je to super, ale na druhej, občas by niečo mohlo zostať a neprepadnúť cezo mňa len tak, hore-dole ako fontána. 

Čo vás vie najviac nahnevať?

Bezmocnosť. Tá ma dostáva do stavu úzkosti, ktorá potom budí hnev. Ale snažím sa v tom byť umiernená, dokážem mať mnohé veci pod kontrolou. Výhodou mojej práce je, že to všetko z času na čas môžem úplne vypustiť. 

Hovoríte, že máte mnohé veci pod kontrolou. Nekontrolujte sa až príliš?

Mať pod kontrolou v zmysle byť si vedomá toho, čo robím, kde majú veci príčinu a následok. Všetci máme naučené vzorce správania, s ktorými nie sme úplne stotožnení, alebo nie sú úplne správne, nechcem sa nimi nechať len tak zmietať.

Nie je niekedy jednoduchšie zmieriť sa s následkami tých vzorcov, ako s nimi bojovať? 

Ja sa s nimi nechcem zmieriť. Mojou výzvou je opätovne opúšťať svoju komfortnú zónu. To ma naučila práca, musím sa konfrontovať s príbehmi, charaktermi, ktoré mi nemusia by príjemné, musím ísť s niečím von, musím vychádzať z komfortnej zóny a posúvať sa. Nie vždy smerom vpred, občas je to špirála. 

S ktorými naučenými vzorcami sa nechcete zmieriť?

Náročnosť a perfekcionizmus, to je niečo, v čom som vyrastala, ale nepovažujem to za správne. Vyrastala som v setupe, kde robiť chyby bolo znakom hlúposti či zlyhania, nasledovala nejaká forma trestu. Pritom robiť chyby je normálne, dokonca sú prospešné. Namiesto generovania strachu je oveľa lepšie chybu prijať, uvedomiť si, čo sa stalo a niečo sa z toho naučiť. Nie sme ani roboti, ani Ježišovia, Budhovia, mýliť sa je ľudské. Rovnako ako vedieť povedať neviem, bez pocitu, že v očiach niekoho iného budem za hlupáka. 

Zmocňuje sa vás niekedy pýcha? 

Skôr bojujem s opačným problémom. Veľmi by som chcela byť občas pyšná, závidím ľuďom sebavedomie. Ale inak nemám dôvod závidieť, mám pocit, že veci sú na poriadku tak, ako sú. Vyrastala som v tom, že dopraj a bude ti dopriate, že veci, ktoré sa majú stať, tak sa stanú. Nie je dôvod závidieť inému. Keď sa niekomu niečo podarí, nechcem jeho úspech, mám pocit, že v každom z nás je obsiahnuté všetko. Takže cudzí úspech mi dáva veľkú nádej, že aj ja môžem v sebe objavovať veci, ktoré môžu byť také veľké. 

Veľmi by som chcela byť občas pyšná, závidím ľuďom sebavedomie. Ale inak nemám dôvod závidieť, mám pocit, že veci sú na poriadku tak, ako sú.

Spomínali ste, že bezmocnosť vo vás vzbudzuje úzkosť. Z čoho máte ešte strach?

Fúú, toho je dosť. V prvom rade, ja mám strach zo strachu, strach na druhú. Prejavuje sa úzkosťami, mám strach z neľúbenia, nelásky, zo zlyhania, z veľa ľudí, z verejného vystúpenia. 

Herečka a strach z verejného vystúpenia?

Vyjsť na javisko v rámci postavy je niečo úplne iné, ako keď som tam za seba. Vtedy bojujem s vnútorným hlasom: obťažuješ, kto je na teba zvedavý? Vyjdem tam a čakám, z ktorej strany priletí vajce.

Keby ste na svojom doterajšom živote mohli niečo zmeniť, čo by to bolo?

Nič. Dobre je, jak je. Nehovorím, že na všetko, čo sa stalo, som úplne pyšná, ale v mojom živote funguje okamžitý princíp akcie-reakcie. Stačí mi, napríklad, len si pomyslieť, že nerozumiem, ako ten človek mohol niečo urobiť, a do dvoch dní sa ocitnem v podobnej situácii, aby som mala možnosť ju pochopiť, zažiť. Niektorí čakajú aj pol života, kým príde následok, ja to mám hneď. 

Človek aby sa bál čokoľvek si pomyslieť!

Naopak. Najprv som sa toho veľmi bála, ale je to vlastne dobrý trenažér, oveľa rýchlejšie sa učím, otvára ma to, preto sú mi všetky ľudské veci oveľa bližšie. Už som zistila, že všetko má svoju príčinu, aj keď nie vždy jej rozumiem. Tým pádom nehodnotím, nesúdim, skôr pozorujem.

Máte nejaké ďalšie profesné ambície? Nechystáte sa povedzme herectvo aj učiť, alebo písať či režírovať?

V podstate som sa od detstva nepohla nikam, ­stále sa pohybujem medzi rozhlasom, dabingom, ­televíziou, filmom, divadlom, do toho nejaké čítania. Nie som uzavretá novým výzvam, keď to príde a budem mať pocit, že sa môžeme vzájomne obohatiť. Ale momentálne takú potrebu nemám, ešte nemám čo odovzdať. Ešte som v štádiu prijímania a zažívania.

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 3/2016

Reumatológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2016 Reumatológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro