Tukové tkanivo človeka

Tukové tkanivo (TK) človeka z histologického i z morfologického hľadiska patrí medzi spojivové tkanivá. Vzniká nahromadením tuku aktívne vytvoreného zo sacharidov a mastných kyselín v bunkách – tzv. adipocytoch. Akonáhle sa raz TK vytvorí v detstve alebo v puberte, celkový počet adipocytov ostáva konštantný aj v dospelosti – u obéznych jedincov aj pri výraznom úbytku hmotnosti. Ročne sa obnoví asi 10 % adipocytov. Tukové tkanivo je dynamické, reaguje na homeostatické a vonkajšie podnety a je schopné 15-násobne sa zväčšiť.

Úvod

Prekurzorom adipocytov je lipoblast, ktorý sa vyvinul z nediferencovanej mezenchymálnej bunky. Mezenchymálne stromálne/kmeňové bunky (MSCs – mesenchymal stromal/stem cells) patria k multipotentnej populácii dospelých kmeňových buniek. Tieto bunky sú raritné a v tkanivách a orgánoch sa vyskytujú zvyčajne v menších množstvách. Ich hlavnou úlohou je produkovať špecifické bunky tkaniva, z ktorého pochádzajú. MSCs sa postupne diferencujú do zrelých adipocytov. Týmto spôsobom môže vznikať zásoba tukového tkaniva po celý život.

Adipocyty majú guľovitý tvar s priemerom do 100 μm (ojedinele až do 250 mm) a sú charakteristické prítomnosťou buď jednej veľkej vakuoly – univakuolárne, ktoré tvoria biele tukové tkanivo, alebo početných drobných vakuol – multivakuolárne, ktoré tvoria hnedé tukové tkanivo. Jeho farba zodpovedá vysokému obsahu mitochondrií. Adipocyty sú od okolitých štruktúr oddelené vonkajšou laminou, ktorá je morfologicky totožná s bazálnou laminou, ktorú nachádzame na rozhraní medzi epitelovým tkanivom a väzivom. Kostrou TK je sieť kolagénových vlákien, na ktorej sú čiastočne fixované bunky – adipocyty, fibroblasty, imunokompetentné bunky (lymfocyty, makrofágy M1 – typické makrofágy produkujúce prozápalové cytokíny a makrofágy M2 – takzvané alternatívne aktivované makrofágy produkujúce protizápalové cytokíny) a množstvo iných buniek, ciev a nervov.

TK je metabolicky aktívny orgán a v ľudskom organizme má tieto hlavné funkcie:

  • zásobáreň energie,
  • izolačná vrstva organizmu,
  • ochranná funkcia – obaľuje niektoré orgány, napríklad obličky a tým plní funkciu ochranného puzdra,
  • termogénna funkcia – dynamicky komunikuje o stave energetických zásob a o možnostiach či podmienkach ich uvoľnenia pre iné orgány a tkanivá,
  • endokrinná funkcia – je najväčším orgánom s vnútorným vylučovaním v tele,
  • konverzia niektorých hormonálnych prekurzorov na aktívne hormóny.

Hromadenie TK je dané rovnováhou medzi lipogenézou a lipolýzou. Lipogenéza je proces, ktorý sa vyskytuje hlavne v TK, ale taktiež prebieha v pečeni. Tento proces je závislý od zmien v diéte – je stimulovaný potravou s vysokým obsahom sacharidov a následným zvýšením postprandiálnej hladiny triacylglycerolov, inhibovaný je hladom a príjmom polynenasýtených mastných kyselín. Lipolýza prebieha v TK – tuková rezerva sa mení na energiu – molekuly triacylglycerolu sú hydrolyzované na voľné mastné kyseliny a glycerol.

Typy tukových tkanív z metabolického hľadiska

Biele tukové tkanivo

Je tvorené univakuolárnymi adipocytmi. Ak sa vyskytujú jednotlivo, majú sférický tvar. Ak sa vyskytujú v skupinách, nadobúdajú polyedrický tvar. V priemere majú 50 – 100 μm. Jadro je uložené na periférii v blízkosti bunkovej membrány, v okolí jadra sa nachádza Golgiho komplex a endoplazmatické retikulum. Biele TK je metabolicky aktívnejšie než hnedé TK, jeho pleiotropicita je založená na schopnosti tukových buniek vylučovať početné hormóny, rastové faktory, enzýmy, cytokíny, komplementové faktory a matricové proteíny. Tiež obsahuje receptory pre väčšinu týchto faktorov, ktoré sa podieľajú na regulácii mnohých procesov vrátane príjmu potravy, výdaja energie, homeostázy metabolizmu, homeostázy imunity a krvného tlaku. Lokalizované je v podkoží a viscerálne. Experimentálne údaje naznačujú, že existujú určité rozdiely medzi viscerálnym a podkožným tukovým tkanivom, pokiaľ ide o syntézu a sekréciu hormónu (adipokínu/adipocytokínu). Obidva typy tohto tkaniva sa vyznačujú produkciou jedinečného profilu adipocytokínov. Napríklad vo viscerálnom tkanive sú pozorované vyššie koncentrácie IL-6 (interleukín-6) a PAI-1 (inhibítor aktivátora plazminogénu 1). Na druhej strane, v podkožnom tkanive existuje vyššia koncentrácia leptínu a adiponektínu.

Podkožné TK slúži ako tepelná izolácia organizmu, predstavuje zdroj energie pri hladovaní (depotný tuk) a plní metabolické a endokrinné funkcie. Hromadenie subkutánneho tuku stimulujú napríklad estrogény a narastá hypertrofiou aj hyperpláziou. Viscerálny tuk je metabolicky aktívnejší. Môže obsahovať niekoľko veľkých adipocytov (hypertrofia). Hromadenie viscerálneho TK v organizme je označované ako centrálna – androidná obezita a z kardiovaskulárneho hľadiska je považovaná za rizikovejšiu než gynoidná obezi­ta, pri ktorej dochádza k nárastu TK podkožne v oblasti bokov a zadku. Je to sčasti dané aj významnou endokrinnou dysfunkciou viscerálneho TK. Okrem viscerálneho TK existujú aj podtypy TK s odlišnými vlastnosťami, napr. epikardiálny tuk, perirenálny tuk, retroperitoneálny tuk, atď.

Epikardiálny tuk v oblasti srdca sa ukladá do troch rozdielnych vrstiev: epikardiálne, perikardiálne a intracelulárne. Z celkového množstva tuku v tele tvorí epikardiálny tuk iba 0,02 %, avšak pokrýva priemerne 80 % povrchu srdca a predstavuje asi 20 % jeho hmotnosti (2). Je v priamom kontakte s myokardom bez oddeľujúcej vrstvy. Reguluje množstvo mastných kyselín (ochrana myokardu pred ich nadmerným množstvom), je zdrojom energie pri zvýšenom nároku myokardu a pôsobí voči hypotermii. Hrúbka epikardiálneho tuku koreluje s plazmatickou hladinou glukózy a inzulínu stanovovaného nalačno, ako aj s inými parametrami súvisiacimi s prejavom metabolického syndrómu, dáva sa do súvisu s atriálnou fibriláciou. Predpokladá sa, že absencia tkanivovej bariéry medzi epikardiálnym tukom a myokardom umožňuje ich vzájomné lokálne pôsobenie, ktoré môže byť parakrinné alebo endokrinné prostredníctvom cytokínov. Ukázala sa súvislosť medzi expresiou adiponektínu (má protektívne účinky na kardiovaskulárny systém) a prozápalového cytokínu IL-6 a počtom postihnutých koronárnych artérií. Retroperitoneálny tuk, hoci sa radí medzi viscerálny, má vlastnosti sčasti ako podkožný, sčasti ako viscerálny.

Hnedé tukové tkanivo

Je tvorené početnými multivakuolárnymi adipocytmi, v ktorých sa akumuluje veľké množstvo malých lipidových kvapôčiek a mitochondrií s vysokou respiračnou kapacitou, a tým sa umožňuje okamžitá utilizácia lipidov a mastných kyselín na tvorbu tepla. Je to špecializované a veľmi dobre cievne zásobované tkanivo. Vyskytuje sa hlavne u novorodencov (a u hibernujúcich zvierat) najmä v okolí veľkých ciev, pravdepodobne preto, aby sa vzniknuté teplo mohlo efektívne rozviesť do celého tela. Všeobecne sa predpokladá, že za normálnych fyziologických podmienok sú dospelí ľudia prakticky zbavení funkčného hnedého tukového tkaniva. Nedávno sa však ukázalo, že ľudské biele tukové tkanivo môže byť infiltrované hnedými adipocytmi exprimujúcimi uvoľňujúci proteín 1 (UCP-1). Tento proteín sa nachádza v mitochondriách hnedého tukového tkaniva a generuje teplo termogenézou.

Tabuľka č. 1: Hlavné rozdiely medzi bielym a hnedým tukom 

Béžové tukové tkanivo

Je geneticky odlišné od oboch typov TK, ale správa sa ako hnedé TK – tukové bunky energiu v sebe nehromadia, ale ju spaľujú. V tele sa najprv musí vytvoriť hormón irisín, ktorý vzniká na povrchu svalovej bunky (potrebná hladina sa vytvorí pri telesnom cvičení) a jeho vplyvom sa niektoré biele tukové bunky zmenia na energeticky aktívne béžové bunky, ktoré využívajú energiu uloženú v tukovom tkanive.

Endokrinná funkcia TK

TK reprezentuje najväčší endokrinný orgán v ľudskom tele – prebieha v ňom aktívny proces produkcie hormónov s parakrinnou alebo endokrinnou aktivitou. Tieto hormóny zohrávajú významnú úlohu v regulácii metabolizmu, v riadení príjmu potravy, v priebehu zápalových procesov a ďalších javov. Väčšina týchto hormónov (adipokíny/adipocytokíny) sa primárne tvorí v iných orgánoch či tkanivách a len minimálna časť sa vytvára výlučne v TK. Za tvorbu hormónov sú zodpovedné adipocyty, preadipocyty, imunokompetentné a endoteliálne bunky a ďalšie bunky. Niektoré z týchto hormónov pôsobia v TK, iné prostredníctvom krvného obehu ovplyvňujú vzdialené orgány – svaly, pečeň, mozog, endotel, pankreas. Adipokíny ovplyvňujú intermediárny metabolizmus, inzulínovú senzitivitu, hemokoaguláciu a imunitné procesy. Nadmerné sekrécie potenciálne škodlivých adipocytokínov – PAI-1, tumor nekrotizujúci faktor-α (TNF-α), alebo visfatín a hyposekrécia potenciálne prospešných adipocytokínov – napríklad adiponektínu, môžu byť hlavnými mechanizmami vzniku ochorení súvisiacimi so životným štýlom vrátane obezity, diabetes mellitus 2. typu, hyperlipidémie, hypertenzie a aterosklerózy zahŕňajúc aj takzvaný metabolický syndróm (MetS). Zníženie množstva viscerálneho tuku preto môže byť nevyhnutným preventívnym opatrením proti vzniku MetS. Regulácia kľúčových adipocytokínov, ako je napríklad adiponektín, sa môže považovať za účinný terapeutický postup v blízkej budúcnosti.

Tabuľka č. 2: Prehľad produktov tukového tkaniva

Obezita je v súčasnosti považovaná za stav systémového chronického zápalu nízkeho stupňa (17). Nedávne štúdie zistili, že obezita má silný vplyv na sekréciu adipokínu a na vznik rezistencie na inzulín. Dôležitou súčasťou sekrečnej funkcie tukového tkaniva a hlavným zdrojom zápalových cytokínov sú makrofágy. Ako sekrečný orgán vykazuje tukové tkanivo niekoľko zvláštností a jeho sekrečná aktivita je regulovaná humorálnymi a hormonálnymi mechanizmami.

Tabuľka č. 3: Prehľad najdôležitějších proteínových hormónov produkovaných adipocytmi

Adipokíny

Napriek intenzívnemu výskumu ešte nepoznáme presný význam väčšiny adipokínov, ani ich úlohu pri riadení metabolizmu a regulácii imunitných buniek. Zatiaľ medzi najpreskúmanejšie patria leptín, adiponektín, tumor necrosis factor–α, interleukín-6 (IL-6), angiotenzín, inhibítor aktivátora plazminogénu 1 (PAI-1), proteín stimulujúci acyláciu (ASP), rezistín a visfatín.

Leptín

Leptín sa zaraďuje medzi prozápalové cytokíny a patrí do rodiny cytokínov IL-6. Ide o anorexogénny peptid, podieľa sa na zvyšovaní výdaja energie. Z plazmy sa odstraňuje glomerulárnou filtráciou, po ktorej nasleduje proteolytická degradácia v renálnych tubuloch. Leptínové receptory sa nachádzajú nielen v centrálnom nervovom systéme, ale aj v niektorých periférnych tkanivách (hematopoetické a imunitné bunky), čo naznačuje, že leptín môže mať aj iné funkcie než regulácia príjmu potravy a energetického výdaja. Koncentrácie leptínu v tukovom tkanive a v plazme závisia od množstva energie uloženej vo forme tuku, ako aj od stavu energetickej rovnováhy. Preto sú hladiny leptínu u obéznych jedincov vysoké a, naopak, chudí jedinci majú nižšiu hladinu leptínu. Hladovanie vedie k zníženiu cirkulujúceho leptínu. Nutričná regulácia leptínu je aspoň čiastočne sprostredkovaná inzulínom, pretože leptín klesá v dôsledku nízkej hladiny inzulínu a zvyšuje sa pri podávaní inzulínu alebo v reakcii na stimuláciu inzulínom.

Nízke hladiny leptínu boli zistené v placente, v kostrovom svalstve, v žalúdočnej sliznici a v mozgu. Hladinu leptínu zvyšujú glukokortikoidy, akútna infekcia a prozápalové cytokíny. Naopak, hladinu leptínu znižujú chlad, adrenergná stimulácia, rastový hormón (GH), hormón štítnej žľazy, melatonín, fajčenie a tiazolidíndióny (liečivá používané pri liečbe diabetes mellitus 2. typu). Jeho hladiny sú vyššie u žien – čiastočne v dôsledku inhibície androgénov, stimulácie estrogénmi a rozdielov súvisiacich s depotmi TK, nakoľko syntéza leptínu je vyššia v podkožnom TK. Predpokladá sa, že leptín má úlohu aj v modulácii odmeňovacieho obvodu pre kŕmenie, v metabolizme glukózy, v oxidácii lipidov a v rozdelení substrátov a apoptózy adipocytov.

Adiponektín

Zo štrukturálneho hľadiska je adiponektín príbuzný s komplementovou skupinou 1q. Každý monomér adiponektínu sa skladá z 3 domén a adiponektín cirkuluje v troch izoformách: trimér s nízkou molekulovou hmotnosťou (LMW), hexamér (trimer-dimér) so strednou molekulovou hmotnosťou (MMW) a multimérna izoforma s vysokou molekulovou hmotnosťou (HMW) (22). Adiponektín sa vylučuje výlučne z TK a jeho pôsobenie sa spája s diabetes mellitus 2. typu. V modeloch genetickej a diétou indukovanej obezity sa preukázalo, že adiponektín zlepšuje celkovú citlivosť na inzulín. Na rozdiel od leptínu a iných adipokínov sa hladina adiponektínu v cirkulácii aj jeho expresia v TK pri obezite znižuje a pri chudnutí sa zvyšuje. Pokles hladín adiponektínu sa pozoruje len u obéznych diabetikov. Ďalšou úlohou adiponektínu je stimulácia oxidácie mastných kyselín a absorpcie glukózy v kostrovom svalstve a v tukovom tkanive.

Boli identifikované dva receptory adiponektínu: AdipoR1 a AdipoR2. Kostrový sval, ale aj mozog, obličky, srdce, pľúca, slezina a testes obsahujú veľké množstvá AdipoR1 a AdipoR2, ale pečeň len AdipoR2. Biologické účinky týchto receptorov závisia nielen od koncentrácie adiponektínu v krvi, ale aj od špecifickosti tkaniva. Adiponektín nevykazuje žiadne veľké výkyvy v krvnom riečisku, čo znamená, že jeho uvoľňovanie nie je akútne, ale je regulované dlhodobými metabolickými zmenami. Adiponektín reguluje výdaj energie prostredníctvom aktivácie AMPK (adenozínmonofosfátom aktivovaná kináza) v hypotalame, kde AdipoR1 a AdipoR2 kolokalizujú s leptínovým receptorom. Adiponektín stimuluje chuť do jedla a znižuje výdaj energie. Tieto účinky možno odstrániť abláciou AdipoR1 (siRNA).

Protizápalový účinok adiponektínu vyplýva zo zníženia produkcie prozápalových cytokínov (TNF-α, IL-6, IL-8) a adhezívnych molekúl v adipocytoch, v makrofágoch a v endoteliálnych bunkách, ale adiponektín aktivuje expresiu protizápalového cytokínu IL-10. Pokles hladiny adiponektínu pri obezite tak prispieva k aktivácii zápalu, k endoteliálnej dysfunkcii a k vzniku aterosklerózy. Znížená hladina adiponektínu pri hypertenzii sa pokladá za rizikový faktor ochorenia koronárnych tepien. Protizápalový a antiapoptotický efekt adiponektínu ochraňuje bunky myokardu pri hypoxii–reperfúzii a zabraňuje vzniku endoteliálnej dysfunkcie, preto by sa mohlo uvažovať o potenciálnom využití adiponektínu v liečbe akútneho infarktu myokardu.

Tumor necrosis factor–α

Primárnym zdrojom TNF-α sú makrofágy (M1) zo stromálnej vaskularizácie hlavne viscerálneho TK. Tieto makrofágy sa vytvorili ako výsledok transformácie z monocytov, ktoré infiltrovali tukové tkanivo z obehového systému a zvýšené hladiny tohto TNF-α v obezite sú spôsobené zvýšenou infiltráciou tukového tkaniva makrofágmi M1. Množstvo makrofágov v tukovom tkanive koreluje s tukovou hmotou. TNF-α komplexne ovplyvňuje metabolizmus a imunitný systém – podieľa sa na regulácii zápalu, na stimulácii lipolýzy, apoptózy, ako aj na znížení inzulínovej senzitivity adipocytov, zvyšuje de novo lipogenézu v pečeni, vedie k atrofii hnedého TK. Prediktorom inzulínovej rezistencie nie je plazmatická hladina, ale sekrécia TNF-α z tukového tkaniva, teda lokálny účinok TNF-α v tuku môže nepriamo podporovať vznik inzulínovej rezistencie v iných orgánoch.

Tieto fakty by sa mohli využiť aj pri liečbe obezity a pridružených ochorení tak, že by sa uplatnili látky s protizápalovým účinok namiereným proti TNF-α.

Interleukín-6 (IL-6)

U ľudí približne 30 % cirkulujúceho IL- 6 pochádza z tukového tkaniva. Koncentrácie sú vyššie vo viscerálnom tuku v porovnaní s podkožným tukom. Jeho expresia a sekrécia z tukového tkaniva sa zvyšuje pri obezite. Vo všeobecnosti IL-6 inhibuje lipázový lipoproteín, indukuje lipolýzu a zvyšuje vychytávanie glukózy – inhibuje inzulínovú signalizačnú dráhu zvýšením expresie SOCS3 (suppressor of cytokine signaling 3), čo zase znižuje inzulínom indukovaný inzulínový receptor a fosforyláciu IRS-1 (insulin receptor substrate) v adipocytoch a hepatocytoch. Zvýšené hladiny sú spojené so zvýšeným rizikom ochorenia koronárnej artérie, aterosklerózy a nestabilnej angíny pectoris. Niektoré práce však poukazujú na protizápalové účinky IL-6, ktorý stimuluje tvorbu protizápalových cytokínov (IL-10) a inhibuje tvorbu TNF-α.

Angiotenzín

Tukové tkanivo exprimuje všetky zložky systému renín-angiotenzín-aldosterón (RAAS), vrátane angiotenzinogénu, renínu, enzýmu konvertujúceho angiotenzín I a receptora angiotenzínu typu II. Angiotenzín II stimuluje syntézu prostacyklínu, diferenciáciu adipocytov a lipogenézu – zvyšuje sekréciu leptínu z adipocytov a znižuje diferenciáciu preadipocytov. Na základe týchto zistení sa predpokladá, že angiotenzín II z TK by mohol regulovať nielen krvný tlak, ale aj diferenciáciu a rast adipocytov.

Inhibítor aktivátora plazminogénu 1 (PAI-1)

Tento proteín reguluje fibrinolýzu väzbou a inaktiváciou tkanivového aktivátora plazminogénu. Jeho aktivácia v konečnom dôsledku inhibuje vznik plazmínu a degradáciu fibrínovej zátky a, naopak, zvyšuje trombogenézu. Hlavným zdrojom PAI-1 sú endotel a bunky hladkej svaloviny ciev, ale produkujú ho aj iné bunky, ako sú krvné doštičky, hepatocyty, mezangiálne bunky, fibroblasty, monocyty, makrofágy, adipocyty a stromálne bunky TK. Čím väčšie sú adipocyty a čím vyššia je hmotnosť tukového tkaniva, tým väčšia je produkcia PAI-1. Experimentálne údaje ukazujú, že viscerálne tukové tkanivo má vyššiu schopnosť produkovať PAI-1 než podkožné tukové tkanivo. Štúdie na ľudských adipocytoch naznačujú, že syntézu PAI-1 regulujú inzulín, glukokortikoidy, angiotenzín II, niektoré mastné kyseliny a, naopak, cytokíny (TNF-α a transformujúci rastový faktor-β) a katecholamíny redukujú jeho produkciu. Zmenená funkcia endo-, auto- a parakrinného systému na úrovni tukových buniek môže sprostredkovať narušenie fibrinolytického systému, a tým zvýšiť riziko kardiovaskulárnych ochorení.

Proteín stimulujúci acyláciu (ASP)

ASP sa vylučuje adipocytmi a je produktom štiepenia C3 zložky komplementu. Má významný vplyv na zvýšenie lipogenézy translokáciou glukózového transportéra typu 4 (GLUT4) v glycerol-3-fosfáte a aktivitou diacylglycerol acyltransferázy (DGAT), enzýmu katalyzujúceho syntézu triacylglycerolov. Plazmatická hladina ASP sa zvyšuje po príjme jedla, a tým uľahčuje syntézu a akumuláciu triacylglycerolov. Zvýšené hladiny ASP sú prítomné pri obezite, a to v detskom veku, aj u chudých a obéznych diabetikov. V súlade s úlohou mediátora lipogenézy, nedostatok ASP zvyšuje postprandiálnu hladinu mastných kyselín, a znižuje hmotnosť a syntézu triacylglycerolov, čo by sa mohlo využiť v liečbe obezity.

Rezistín

Rezistín je malý peptid, ktorý obsahuje vysoké množstvo cysteínu. Štruktúra rezistínu je nápadne podobná štruktúre adiponektínu. Rezistín je vylučovaný nielen adipocytmi, ale tiež veľkým počtom buniek, najmä imunokompetentných buniek. Pomenovanie získal vďaka svojmu negatívnemu vplyvu na inzulínovú senzitivitu u myší, u ktorých sa jeho hladina zvyšuje pri genetických formách obezity, aj pri diétou navodenej obezite. Hladina cirkulujúceho rezistínu sa zvyšuje u obéznych ľudí a znižuje antidiabetickými liekmi – rosiglitazónom. Podávanie antirezistínových protilátok u obéznych myší preukázalo úpravu hladiny cukru v krvi a úpravu účinku inzulínu. Preto sa predpokladá, že rezistín zohráva určitú úlohu v patogenéze diabetu a diabetických komplikácií – podporuje zvýšenie inzulínovej rezistencie zvýšením glukoneogenézy pečene. Expresia rezistínu je približne 3-krát vyššia v preadipocytoch v porovnaní so zrelými adipocytmi, čo naznačuje, že je potenciálnym regulátorom adipogenézy. Rezistín stimuluje endotelové bunky k sekrécii monocytového chemoatraktantového proteínu-1 (MCP-1), adhezívnej molekuly 1 vaskulárnych buniek (VCAM-1) a intercelulárnej adhéznej molekuly 1 (ICAM-1), ktorá je indikovaná ako antagonista adiponektínu.

Visfatín

Visfatín je endokrinný, autokrinný a parakrinný peptid s mnohými funkciami vrátane zvýšenia proliferácie buniek, biosyntézy mono- a dinukleotidu nikotín­amidu a hypoglykemického účinku. Produkovaný je hlavne adipocytmi a makrofágmi viscerálneho tukového tkaniva a v malých množstvách subkutánnym tukovým tkanivom, ale tvorí sa aj v pečeni a vo svale. Hlavná funkcia visfatínu súvisí s energetickým metabolizmom a s vrodenou imunitou, považuje sa za prozápalový adipocytokín, indukuje aktiváciu leukocytov a stimuluje produkciu TNF-a a IL-6. Predpokladá sa, že visfatín sa viaže na inzulínový receptor a má inzulinomimetický účinok, ktorý je aditívny s účinkom inzulínu. Koncentrácie tohto proteínu v cirkulácii sa zvyšujú s množstvom viscerálneho tuku u žien. Podobne sa zistila zvýšená hladina visfatínu u diabetikov 2. typu, aj u extrémne obéznych jedincov, zatiaľ čo chudnutie viedlo k jeho poklesu. Keďže dôkaz o priamej väzbe medzi genotypom visfatínu a ľudským diabetes mellitus 2. typu je nedostatočný, treba viac štúdií na určenie úlohy visfatínu v etiológii a v patogenéze diabetes mellitus 2. typu.

Záver

Tukové tkanivo je v prvom rade zásobáreň energie, ale súčasne aj najväčší endokrinný orgán v ľudskom tele. Adipocyty sa všeobecne považujú za komplexný typ buniek – cytokíny, hormóny a rastové faktory, ktoré ovplyvňujú nielen susedné bunky, ale pôsobia aj na cieľové tkanivá, ktoré sa podieľajú na energetickom metabolizme a ovplyvňujú fyziologické a patologické procesy. Veľká časť výskumu v tejto oblasti sa zamerala na leptín a adiponektín – dva prototypové adipokíny, ktoré vykazujú priaznivý vplyv na účinok inzulínu a metabolizmus lipidov. Existuje dôkaz, že zápal nízkeho stupňa v tukovom tkanive vedie k dysregulácii produkcie adipocytokínov, čím prispieva k patofyziológii metabolického syndrómu – jedného z najväčších strašiakov súčasnosti. Je veľmi dôležité pochopiť signálne cesty, ktorými adipokíny kontrolujú metabolizmus a to využiť v prevencii a na objavenie nových terapeutických postupov pri ochoreniach súvisiacich s tukovým tkanivom.

 


    Literatúra

  1. Rosenwall M, Wolfrum C. 2014. The origin and definition of brite versus white and classical brown adipocytes. Adipocyte. 3: 4-9. 
  2. Sacks H, Symonds ME. 2013. Anatomical locations of human brown ddipose tissue. Functional relevance and implications in obesity and type 2 diabetes. Diabetes. 62:1783–1790
  3. Saely CH, Geiger K, Drexel H. 2010. Brown versus white adipose tissue: a mini – review. Gerontology. 58: 15-23.
  4. Coelho M, Oliveira T. Ruben F.Biochemistry of adipose tissue: an endocrine organ, Arch Med Sci. 2013 Apr 20; 9(2): 191-200.
  5. L. Vajner, J. Uhlík, V. Konrádová: Lékařská histologie I. Cytologie a obecná histologie, Karolinum 2010, str. 58
  6. Ottaviani E, Malagoli D, Franceschi C. The evolution of the adipose tissue: a neglected enigma. Gen Comp Endocrinol. 2011;174:1–4. [PubMed]
  7. Stephens, Jacqueline M. „The Fat Controller: Adipocyte Development.“ PLoS Biology, vol. 10, no. 11, 2012, doi:10.1371/journal.pbio.1001436.
  8. Kuryszko J, Sławuta P, Sapikowski G. Secretory function of adipose tissue. Pol J Vet Sci. 2016
  9. HAINER, V. (2011). Základy klinické obezitologie. (2nd ed.). Praha, Czechia: Grada, 2011. ISBN 978-802-4732-52.
  10. Ukropcová, B., Ukropec, J., Klimeľ, I., Tkáč I., Endokrinná funkcia tukového tkaniva. Tkáč Via pract., 2008, roč. 5 (3): 115–121
  11. Mlynárová J., Gažová A., Sprušanský O., Musil P., Goncalvesová E., Kyselovič J., Epikardiálny tuk – jeho charakteristika a význam, Interv Akut Kardiol 2015; 14(1): 18–21

Hodnotenie článku

inVitro 4/2018

Diabetológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2018 Diabetológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro