V práci staviam na otvorenej a slušnej komunikácii – rozhovor s Janou Bodnárovou

Podnikanie manžela ju naštartovalo k novej kariére. Rekvalifikovala sa z hygieničky na účtovníčku a neskôr prevzala riadenie celej prevádzky prvej súkromnej patologickej anatómie na Slovensku. Hoci zmeny v zabehnutej prevádzke nebolo jednoduché presadiť, jej zásluhou nakoniec došlo k systematizácii práce, vďaka čomu získalo pracovisko patologickej anatómie v Košiciach certifikáty ISO 9001 a ISO 14001 a v súčasnosti sa pripravuje na akreditáciu. Jana Bodnárová.

Kedy ste začali pracovať v spoločnosti HIS – DG?

Najskôr by som upresnila, že sme ako HIS – DG nefungovali od začiatku. Manžel začal v marci 1997 najskôr ako fyzická osoba pod vlastným menom, to znamená MUDr. Jozef Bodnár – cytodiagnostické laboratórium. V tom období som bola zamestnancom vtedajšej Krajskej hygienickej služby, čo je dnešný Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Košiciach. Keďže 90. roky boli boomom rekvalifikačných kurzov, manžel, ktorý začínal podnikať, prišiel s nápadom, aby som si urobila rekvalifikačný kurz účtovníctva. Keďže som mala vždy rada biológiu, predstava administratívnej a účtovníckej práce ma spočiatku nenadchla, ale nakoniec som sa nechala presvedčiť. Začínala som s účtovníctvom, personalistikou a mzdami.

To znamená, že ste vo firme od samotného začiatku?

Áno, avšak nie fyzicky. Keďže som bola práve na materskej so synom, pracovala som z domu. Medzitým, v roku 1998, založil manžel „eseročku“ HIS – DG, ktorej hlavnou pracovnou náplňou bola vydavateľská činnosť – išlo o vydávanie odborného časopisu Cytologická revue. Keďže sme ako laboratórium neustále rástli, koncom roku 2002 sme sa ho rozhodli transformovať na eseročku, na čo sme využili už existujúcu firmu HIS – DG. Takže sme prešli prvou transformáciou firmy. V tom období som si stále viac uvedomovala, že mi chýba kontakt s ľuďmi, a tak som sa presunula z domáceho pracoviska do laboratória.

Malo to vplyv na vašu dovtedajšiu pracovná náplň?

Samozrejme. Dovtedy som robila len mzdy, personalistiku a účtovníctvo, ale keď som prišla na pracovisko, postupne som prebrala chod celej prevádzky. Začiatky však boli veľmi ťažké. Keď som prišla do zabehnutej prevádzky, videla som niektoré veci inými očami než ľudia, ktorí tam pracovali a už mali vytvorené stereotypy. Preto bolo presadzovanie nových nápadov náročné. Proti bol často aj môj manžel. Videla som však mnohé nedostatky, ktoré som, pochopiteľne, chcela odstrániť. Systematizácia práce vyvrcholila v roku 2008, a to zavedením systému manažérstva kvality podľa normy ISO 9001.

Ako sa zmenila vaša agenda, keď v roku 2011 odkúpila vašu firmu spoločnosť Alpha medical?

Do tohto obdobia som bola na pozícii ekonomicko-personálneho riaditeľa. Časť agendy – mzdy, personalistika a účtovníctvo – prešla pod správu Alpha Medical v Martine. Síce mi tým odpadlo veľa starostí, ale keď som dokumentáciu odovzdávala, trhalo mi to srdce. Túto agendu som viedla roky a okrem profesionality som do práce vložila kus seba. Dá sa povedať, že naše pracovisko bolo pre mňa druhým domovom. Keďže tvrdím, že firma neznamená nič bez kvalitného personálu, tak sme sa snažili – samozrejme podľa našich možností – adekvátne ohodnocovať pracovníkov. To znamená, že primerane k ich odbornému rastu, pracovným výkonom a prístupu k práci rástlo aj ich mzdové ohodnotenie. Čo sa v mojich kompetenciách zmenilo, je práve táto možnosť – motivovať zamestnancov bez obmedzenia. To mi je ľúto. Pribudli mi však iné povinnosti súvisiace s prevádzkou, ktoré priniesli zasa niečo nové.

Prednedávnom ste sa sťahovali z Komenského ulice na Gorkého. Čo bolo dôvodom presunu pracoviska?

V máji 2013 Alpha zrušila patológiu v Michalovciach a vedenie spoločnosti nám ponúklo prevzatie ich spádovej oblasti. V júni toho istého roku teda prešla časť zamestnancov z Michaloviec k nám, okrem iného nám pripadli nemocnice patriace do siete Svet zdravia, a tak sme už mali na starosti prakticky celé východné Slovensko. V starých priestoroch sme už boli veľmi stiesnení, a tak sme sa v septembri 2014 presťahovali do nových priestorov, pre ktoré sme si sami navrhovali a pripomienkovali projekty.

To už vyzerá na vcelku veľkú a náročnú klientelu...

To určite. Dnes spolupracujeme s 10 nemocnicami v rámci východoslovenského regiónu, s takmer 60 ambulanciami rôznych odborností (kožná, urologická, plastická, endokrinologická, gastroenterologická, chirurgická, reumatologická, zubná) a s približne 136 gynekologickými ambulanciami v rámci celého Slovenska, čo ročne predstavuje takmer 162 000 spracovaných bioptických vzoriek, 142 000 cytologických a 55 000 imunohistochemických vzoriek.

„Aj vďaka jasným pravidlám a postupom sa nám darí držať pôvodného cieľa a robiť cytológiu
do 24 hodín.“

Nárast kvantity sa niekedy negatívne prejaví poklesom kvality...

To bola vec, ktorej sme chceli všetci predísť, a aj preto sme sa rozhodli zaviesť systém manažérstva kvality podľa normy ISO 9001. Pracovné postupy sú zabehnuté, ľudia presne vedia čo a ako, a tak sme momentálne v štádiu, že sa vážne zaoberáme myšlienkou, že o rok alebo dva by sme sa mali ako pracovisko akreditovať. Čo sa týka kvantity na úkor kvality, aj vďaka jasným pravidlám a postupom sa nám darí držať pôvodného cieľa a robiť cytológiu do 24 hodín. Len výnimočne sa stane, že nestíhame, stále je to však neporovnateľné so štandardnými dvoma až troma týždňami na mnohých iných pracoviskách. Okrem toho sme zatiaľ jedinou prevádzkou v rámci Alpha medical, ktorá má aj certifikát podľa normy ISO 14001 – ide o systém environmentálneho manažérstva.

Čo na svojej práci považujete za najťažšie a čo vás naopak najviac baví? Máte svoju „pracovnú srdcovku“?

Paradoxne ma najviac baví to, čo zároveň považujem za najťažšie a to je práca s ľuďmi. Snažím sa o to, aby ľudia na pracovisku vedeli navzájom komunikovať na úrovni. Je dôležité vedieť si vyjasniť prípadné nezhody, nedorozumenia a vedieť si povedať aj nepríjemné veci priamo a bez zákulisných praktík. Vzťahy na pracovisku sú totiž jedným z dôležitých faktorov, ktoré vplývajú na dobrú atmosféru a z toho vyplývajúce pracovné výkony. Okrem toho je dôležité, aby zamestnanec cítil zo strany manažmentu firmy záujem o človeka , nie len o jeho výkon. Osobitne mám rada oblasť výberu personálu, niektoré pohovory robím sama, iné v spolupráci s HR generalistom Alphy, pánom Kelčíkom. Čo sa týka výberu lekárov, vtedy je prísediaci aj manžel, keďže odborná stránka je jeho parketa. Na niektoré pozície robíme výber aj týždeň – raz nám prišlo až 500 žiadostí na pozíciu administratívny pracovník – zdravotnícka dokumentátorka.

Aké schopnosti či vlastnosti si na pohovoroch všímate?

Prihliadame hlavne na odborné vzdelanie, profesionalitu a vystupovanie. Z hľadiska prvého dojmu je dôležité napríklad aj oblečenie a potom je to už prevažne o komunikácii. V každom prípade je dôležité, aby adept na ponúkanú pozíciu zapadol do fungujúceho kolektívu, aby nebol konfliktný typ. Mal by byť kolegiálny, spoľahlivý, dôsledný, zodpovedný. Mal by mať rešpekt pred autoritami a záujem neustále zvyšovať svoju kvalifikáciu. Myslím si však, že ani najväčší profesionál nevie človeka úplne prekuknúť za tých 10 či 15 minút. Oveľa dôležitejšie je potom s novým človekom pracovať. Keď vezmem napríklad mladú laborantku, trvá minimálne rok, kým si osvojí naše štandardy a procesy, aby vedela pracovať samostatne a spoľahlivo. Popritom tom sa snažím dbať na pracovnú kultúru a dobrú atmosféru – od začiatku staviam na otvorenej a slušnej komunikácii. To je snáď najdôležitejšie. Mimochodom, od samého začiatku budujeme personál z mladých laborantiek, často čerstvých absolventiek stredných škôl, ktoré nemajú žiadne návyky a môžeme si ich od piky vychovať. Nevýhodou je, že ako laborantky rastú, začínajú odchádzať na materskú. Prvá vlna materských prišla v roku 2012, vtedy si z nás robili srandu, že sme reprodukčným pracoviskom. (Smiech.) V súčasnosti je na materskej 9 mamičiek, čo je skoro pätina celého personálu.

Vášho manžela sme sa pýtali, aké je to spolupracovať s manželkou. Ako to vnímate vy?

Ako som spomínala, začiatky boli ťažké, mala som problém presadiť si svoje, ale dnes to už funguje veľmi dobre. Manžel má na starosti diagnostiku a ja riadim organizačné a prevádzkové procesy vo firme. Okrem toho, manžel je veľký vizionár, niekedy však nemá trpezlivosť dotiahnuť svoje vízie do konca. Ja teda predstavujem skôr ten organizačno-realizačný tím, ktorý tieto myšlienky a nápady pomáha zavádzať do praxe. Niekedy sa naše predstavy o konečnom výsledku úplne nezhodujú – vtedy musíme nájsť tú vhodnú formu a práve to nás takmer vždy posúva dopredu.

Zvyknete sa o práci rozprávať aj doma?

Kedysi sme doma prácu riešili veľmi často a až deti nás upozornili, že sa práci venujeme viac než rodinnému životu. Vtedy sme si uvedomili, že to treba nejak selektovať a postupne sme sa to naučili. Viete, niekedy sa cez deň vôbec nevidíme, každý rieši svoju agendu a potom to treba nejako prepojiť. Čo sa týka práce a rodinného života, obzvlášť ťažké bolo obdobie, keď boli deti malé. Keď mala staršia Alexandra 7 rokov a Katarína 5,5 roka, narodil sa nám syn Dávid-Jozef so špecifickou vývojovou poruchou. Bolo potrebné sa mu venovať oveľa viac než zdravému dieťaťu. Tým, že manžel bol vtedy ako začínajúci lekár a podnikateľ veľmi málo doma, celá domácnosť s výchovou detí ostávala na mne. Aj táto životná skúsenosť ma – ako všetko v živote – posunula niekam, kam by som sa inak zrejme nedostala. Rodina s hendikepovaným dieťaťom má iné životné priority a inak vníma ľudí s postihnutím.

Vy a voľný čas – ako relaxujete?

Voľného času mi veľa neostáva, ale po práci si zájdem zacvičiť pilates, total body, alebo si zabehám. Na jar a v lete máme s manželom spoločný relax v záhradke. Máme okrasné kvetinové záhony, ale aj úžitkovú záhradku. Večer si rada prečítam oddychovú knihu, ak sa práve „neprehryzávam“ cez nejakú odbornú literatúru. Momentálne čítam Štyri dohody – Kniha múdrosti starých Toltékov od Dona Miguela Ruiza a Trojhlas. Ide o knihu rozhovorov s Milanom Lasicom, Stanislavom Štepkom a Jiřím Suchým.

V práci máte na starosti organizáciu – odráža sa to aj v súkromí? Ste takpovediac organizátorom rodinného života alebo sa snažíte nechávať veciam skôr voľný priebeh?

No, organizáciu mám v krvi. Najskôr po mame, ktorá pracovala ako zdravotná dokumentátorka na IV. internej klinike v Košiciach. Poznali ju všetci lekári, pretože mama organizovala konferencie a stretnutia Spolku lekárov. Povedala by som to tak, že mám rada systém, ale netreba to preháňať. Našťastie, doma je manžel veľmi poriadkumilovný. (Smiech.)

Hodnotenie článku

inVitro 1/2015

Interná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2015 Interná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro