Keď bol v roku 1988 natočený film Magická hlbočina, davy boli fascinované podmorským svetom, ktorý odrazu uvideli v novom svetle. Sympatický Jacques a svojský Enzo, ktorí sa ponárali do hlbín mora na jeden nádych, sa stali novými hrdinami. Voda tvorí drvivú väčšinu objemu nášho organizmu. Je v nás a my môžeme byť v nej, často nám však bráni strach. Možno aj taký prozaický, aký zažívala Katarína, keď bola malá – bála sa, že vo vode budú rastliny, ktoré jej zachytia nohu, a preto sa potápaniu radšej vyhýbala. Dnes je profesionálnou freediverkou, ktorá v hĺbke našla svoj pokoj. O fascinujúcom športe – freedivingu – sme sa porozprávali s Katarínou Linczényiovou.
Letné podvečerné slnko zalieva zlatistými lúčmi areál jedného z najlepších a najväčších športovísk v Európe – šamorínskeho The x-bionic® sphere. Tu sa odohráva prevažná časť tréningov mladej ženy, ktorá telom aj dušou splynula s vodným živlom. Stretáme sa s Katkou, ktorej oči zažiaria v tom okamihu, keď sa jej opýtame na freediving. Ako sa k tomuto športu dostala? „Keď som začala s prístrojovým potápaním, asi deväťročná, zistila som, že pod vodou je to nádherné. Je tam pokoj, ticho, úplne nový svet, ktorý môžeme objaviť. V tom momente strach z neznámeho zmizol – pretože som mala možnosť všetko vidieť. Keď som mala 17 rokov, začala som s freedivingom,“ objasňuje. Keď uskutočnila svoj prvý ponor, uvedomila si, že strach, ktorý pociťuje, je niečím, s čím sa dá pracovať. Najdôležitejšie je porozumieť mu. Samozrejme, aj dnes ešte prichádzajú momenty, keď ju prepadne strach. Dnes už však vie, ako s ním narábať. „So všetkými druhmi strachu sa dá krásne pracovať. Strach sa dá pochopiť, odstrániť a zvládnuť. Napríklad aj freediving je jednou z terapií, pomocou ktorých sa ľudia naučia pracovať so stresom.“
Hĺbky sú pre ňu prirodzené, jej osobný rekord ponoru na jeden nádych je 95 metrov pod hladinou mora. Tu však jej ambície nekončia. V najbližšej dobe by chcela pokoriť hĺbku 104 metrov a zároveň si trúfa prekonať rekord z Guinnessovej knihy rekordov v najväčšej horizontálne preplávanej vzdialenosti pod ľadom. Tento výkon plánuje uskutočniť na Štrbskom plese. Najprv však musí dobehnúť čas, ktorý stratila počas dvojročnej profesionálnej prestávky. Pred tromi rokmi jej lekári oznámili, že nesmie robiť freediving, lebo mali podozrenie na lupus a astmu. Po pol roku zistili, že urobili chybu v diagnóze. Avšak stále sa nikomu nepodarilo zistiť, v čom je problém a prečo má Katarína bolesti v kĺboch. Momentálne však opäť trénuje a súťaží. S chorobami bojuje už niekoľko rokov a s trpkosťou v hlase konštatuje, že lekári jej, žiaľ, zatiaľ nedokázali zistiť príčiny ťažkostí, čo je pre ňu v kariére brzdou i sklamaním.
K freedivingu sa dostala, keď mala 17 rokov a hospitalizovali ju v nemocnici na Kramároch s podozrením na autoimunitné ochorenie. „Mala som veľké problémy s chôdzou, bolesti v kĺboch a bolo to veľmi depresívne obdobie. Nemohla som športovať, ani cestovať. Práve cestovanie bolo vždy mojím detským snom. Freediving bol to jediné, čo som mohla vtedy robiť, keďže vo vode nie sú zaťažované kĺby a zároveň človek nepotrebuje výbornú kondičku,“ spomína Katka na ťažké obdobie, ktoré však bolo určujúce pre ďalšie smerovanie jej života. Prezrádza, že najdôležitejšie, čo sa človek musí naučiť pri freedivingu, je upokojiť sa. O tom to celé je. „Keď som robila svoj prvý ponor, cítila som sa neuveriteľne pokojná. Vtedy som si uvedomila, že môžem pracovať so svojím zdravím, so svojím telom a mysľou. Tie nie sú závislé od toho, čo povedia iní, všetko závisí odo mňa. Začala som trénovať, inak sa stravovať a všetko sa začalo zlepšovať. Je to hlavne o psychickom stave, ktorý vyplýva aj z toho, že keď je človek často v nemocnici, užíva mnoho liekov a môže sa stať závislým od medikamentov. Freediving mi pomohol dostať sa z tejto závislosti,“ dodáva.
Keď som začala s prístrojovým potápaním, asi deväťročná, zistila som, že pod vodou je to nádherné. Je tam pokoj, ticho, úplne nový svet, ktorý môžeme objaviť.
Freediver nemusí byť extrémne zdatným plavcom, musí však vedieť narábať so vzduchom v pľúcach. „Ak hovoríme o profesionálnych výkonoch a o búraní rekordov, tak tam skutočne zaváži každý jeden maličký aspekt. To sú výkony na hranici ľudských možností. Teda je dôležitých každých 200 mililitrov vzduchu v pľúcach naviac. Vo vrcholovej fáze je dôležitá aj kapacita pľúc. Avšak nie je rozhodujúca. Ak chce niekto začať s freedivingom rekreačne, tak v tomto prípade kapacita pľúc nie je podstatná. Dôležité je to, ako človek so vzduchom narába. Rovnako aj to, aký je zrelaxovaný, ako rýchlo vzduch minie. Čiže spotreba je dôležitejšia než množstvo.“ Ľudia, ktorí hrajú na dychové nástroje, majú zvyčajne veľmi dobrú kapacitu pľúc. Naopak – fajčením a sedavým životným štýlom, ktoré zapríčiňujú stuhnutie svalstva okolo pľúc, sa môže ich kapacita zmenšovať. Katarína má svoje spôsoby, vďaka ktorým má kapacitu a funkčnosť pľúc na výbornej úrovni. Kľúčový je aktívny životný štýl – najmä aeróbne aktivity – beh, plávanie a cyklistika. Okrem toho využíva rôzne dýchacie cvičenia, ktoré vyplývajú z jógy, z tai-chi alebo z freedivingu. Ďalej využíva špeciálny strečing hrudného koša a bránice. Ani nízky vek športovkyne nie je zárukou úspechu. Vo freedivingu štatisticky platí – čím starší je športovec, tým lepší má výkon. To vyplýva z toho, že freediving je z viac než troch štvrtín mentálny šport. Úspech závisí od psychickej pripravenosti a odolnosti jedinca. „Väčšina mladých freediverov má vytrénované telo, avšak nie sú takí pokojní ako starší športovci. Ešte nemajú skúsenosti, ktoré prichádzajú práve s vekom. Freediveri, ktorí majú okolo 30-40 rokov, sú stabilnejší aj lepší. Svetová rekordérka mala 56 rokov. Freediving sa dá robiť výkonnostne do veľmi vysokého veku.“ Nesmierne dôležité je teda to, v akom stave je myseľ človeka pri ponore a akým smerom sa uberajú jeho myšlienky.
Na čo myslí Katarína, keď je pod vodou? „Na nič. To je na tom to najkrajšie. Freediving je veľmi upokojujúci, oslobodzujúci pre myseľ a dodáva človeku energiu.“ Napriek tomu, že vo väčších hĺbkach je niekedy tma, najmä pri ponore v dierach, nemá v nich stiesnený pocit. Ten, paradoxne, zažíva, keď je okolo nej množstvo ľudí. Zvieratá jej nevadia, nad ich útokmi ani nepremýšľa. Miesta, na ktorých sa uskutočňujú ponory, sa vyberajú tak, aby sa športovci vyhli stretom s nebezpečnými zvieratami. V stredozemnom mori nebezpečenstvo nehrozí. Iná situácia je, keď sa ponárate na juhu Austrálie, kde sa nachádza množstvo žralokov. Avšak podľa Katky ani žralok bežne nepríde k človeku. Príde napríklad vtedy, keď človek loví ryby harpúnou, pretože cíti ryby. Alebo ak surfuje a pripomína mu siluetou tuleňa. Zároveň organizátori vyberajú také miesta, na ktorých je voda teplá aj v hĺbke, nie sú tam veľké vlny, spodné prúdy a podobne. Taktiež treba, aby bola k dispozícii dostačujúca hĺbka (150 metrov) čo najbližšie pri pobreží. Od brehu je to zvyčajne okolo 20 minút motorovým člnom. V Európe Katarína preferuje Kalamatu v Grécku, Nice vo Francúzsku, Kanárske ostrovy a Chorvátsko.
Ako prebieha samotný ponor? „Pred ponorom relaxujem na hladine, dýcham, snažím sa maximálne uvoľniť – fyzicky aj psychicky. Aby som dostala čo najviac kyslíka do tela. Potom, keď urobím posledný veľký nádych, tak sa z chrbta otočím a začnem kopať do monoplutvy. Kopem prvých 40 metrov, potom už iba voľne padám až do hĺbky zhruba 90-95 metrov. Tam sa otočím a zatiahnem za lano. Počas celého ponoru som spojená s lanom pomocou úväzku, ktorý je spojený s mojím zápästím a pripnutý k lanu. Mám stále kontakt s hlavným lanom, vždy ho cítim jemne sa trieť o moju ruku. Keď sa otočím a idem naspäť, kopem zhruba do hĺbky 20 metrov, potom už mám pozitívny vztlak, čiže nekopem, vztlak ma vytiahne až na hladinu. Na hladine treba veľmi rýchlo a správne dýchať, aby som telu dodala kyslík, ktorý stratilo.“ Ponor trvá približne tri až tri a pol minúty. Katkin štandard sú tri minúty a dvadsať sekúnd.
Čo robí športovkyňa pred ponorom? „Ráno vstanem, meditujem a mentálne sa pripravujem na ponor. Dám si pohár ovocného džúsu alebo polovicu banánu, okrem toho množstvo vody a rehydratačnú soľ, aby moje telo bolo hydratované – to je veľmi dôležité. Potom idem na ponor.“ Ponory prebiehajú vždy dopoludnia, štandardne medzi 9.00 a 10.00 hod. Po ponore športovci dýchajú čistý kyslík na hladine, aby sa telo dodatočne zásobilo kyslíkom a aby sa vyhli dekompresii. „Potom sa musím čím skôr najesť, zjesť množstvo bielkovín, pretože po hlbokom ponore treba výživou podporiť aj svaly. Potom idem spať, pretože ponor je nesmierne vyčerpávajúci. Trvá síce len približne 3 minúty, avšak je taký vyčerpávajúci, že následne spím tri hodiny. Keď sa zobudím, venujem sa strečingu. Nasleduje večera, mentálne cvičenie, hodinová vizualizácia a opäť spánok.“ Mentálny tréning Kataríne zaberá okolo troch hodín denne, vrátane fyzického tréningu je to asi 5 hodín denne.
Freediving sa počas nášho rozhovoru začína ukazovať ako skutočne výnimočný šport. Je však reálne venovať sa mu aj v našej suchozemskej krajine? Podmienky sú u nás priaznivé, ako však dodáva Katarína, horšie to je s podporou profesionálnych freediverov zo strany štátu. „Skutočne hlboké ponory, viac než 80 metrov, môže človek robiť len 2- až 3-krát ročne. Ponory do hĺbky asi 40 metrov môžete robiť aj každý druhý deň. Zvyšný čas prípravy spočíva v tréningu v bazéne, v posilňovni, v mentálnej príprave, v meditácii, v strečingu, v tréningu vo vysokohorskom prostredí. Všetky tieto činnosti môžem robiť na Slovensku – najmä tu v Šamoríne. Mám tu všetko, čo potrebujem, športovci sú tu vítaní. Ak sa zameriame na finančnú podporu zo strany štátu, tá je, žiaľ, nulová. Všeobecne, situácia mnohých slovenských športovcov nie je vôbec ružová – najmä čo sa týka podpory profesionálnych športovcov, vzniku klubov a podobne.“ Ako by sa táto situácia dala zmeniť? Podľa mladej freediverky sú k dispozícii hneď tri spôsoby riešenia. Prvým je lepšie propagovať zdravý životný štýl a propagovať šport tak, aby si slovenská verejnosť uvedomila jeho krásu a najmä to, že šport je súčasťou nášho zdravia. Druhé riešenie by malo prísť zo strany vlády a malo by spočívať v lepšom prísune financií pre športovcov, v podpore rôznych združení a spolkov. Tretie riešenie môže prísť od súkromných spoločností a korporácií, ktoré môžu využiť športovca na marketingové účely spoločnosti. „Tento trend sa, našťastie, začína pomaly rozvíjať. Firmy si postupne uvedomujú, že športovec ako tvár ich značky je niečím, čo sa naozaj oplatí. Pretože športovec so sebou nesie hodnoty a príbeh – a to je niečo, čo najmä v slovenskom marketingu chýba,“ upresňuje Katarína.
Keď som robila svoj prvý ponor, cítila som sa neuveriteľne pokojná. Vtedy som si uvedomila, že môžem pracovať so svojím zdravím, so svojím telom a mysľou.
Okrem freedivingu sa venuje aj motivačnému rečníctvu, manažmentu stresu, blogovaniu či modelingu. Vyskúšala si, aké je to byť modelkou, napriek tomu, že ňou nikdy netúžila byť a móda ako taká ju nezaujímala. „Ja mám rada prirodzenú, klasickú eleganciu. Musím priznať, že napriek mojim predsudkom voči sebe samej som si modeling začala užívať. Zistila som, že spôsobom, akým sa obliekame, niečo vyjadrujeme. Mala som v sebe určitý rozpor. Keď som sa pohybovala v spoločnosti športovcov a dala som si večer šaty, športová komunita bola prekvapená, čo to mám na sebe. Naopak, keď som sa ocitla v spoločnosti vysokého manažmentu, v ktorej učím zvládanie stresu a bola som oblečená ako športovkyňa, tak som mala pocit, že nedodržiavam dresscode. Uvedomila som si, že na móde je krásne práve to, že žena môže byť kýmkoľvek. Ráno môžem byť v neopréne, počas obeda môžem mať voľnočasové oblečenie, popoludní môžem trénovať ľudí v stresmanažmente a mať na sebe ženský smoking a večer môžem mať na sebe dlhé čierne šaty, keď pôjdem do divadla. Stále som to ja.“ V rámci mentoringu stresmanažmentu vyvinula vlastný jedinečný program, ktorý využíva mentálne techniky používané outdoorovými športovcami. V rámci tohto programu sa nerobí priamo freediving, uskutočňuje sa však vo vode a využívajú sa pri ňom určité aspekty vodného prostredia, a pritom netreba ani vedieť plávať.
Osobný život ktoréhokoľvek športovca je zvyčajne veľmi okresaný. Keď ide niekto v piatok večer na pivo, tak Katka ide na tréning. Priznáva, že už by chcela ísť aj na dovolenku. „Niektorí ľudia majú pocit, že môj život je konštantná dovolenka, v skutočnosti to tak nie je. Tréning nie je dovolenka. Mám veľmi rada more, dovolenku si však predstavujem niekde s mojimi kamarátmi, na ktorých nemám dostatok času,“ dodáva športovkyňa.
foto: Ladislav Rybár, archív Kataríny Linczényiovej
