ZÁVISLOSŤ JE CHOROBA CELEJ RODINY – ROZHOVOR S MANŽELMI GÁBRIŠOVCAMI Z RESOCIALIZAČNÉHO STREDISKA POLOMA

Article image

Drogovo závislé deti sú iné ako ostatné. Mnohé z nich sa musia vyrovnať s ťažkou minulosťou, okolie sa na ne pozerá pomedzi prsty a rodičia od nich očakávajú, že sa zo závislosti rýchlo dostanú. Sú pod tlakom zo všetkých strán, a tak by ste si mohli myslieť, že sú plné vzdoru a chladu. Keď sa však s nimi stretnete osobne a pozriete sa im do očí, prekvapí vás ich citlivosť a hlavne pokora... Presvedčili sme sa o tom v resocializačnom stredisku v Polome, kde sme sa rozprávali s manželmi Gábrišovcami, o ktorých môžeme pokojne povedať, že patria k priekopníkom v liečbe závislostí na Slovensku.

Resocializačné stredisko Poloma leží medzi Banskou Bystricou a Krupinou. Kým sme tam dorazili, trochu sme poblúdili, ale milí obyvatelia blízkej obce Babiná nás nasmerovali na lesnú cestu, ktorá viedla rovno do hôr. Keď sme vystúpili z auta, s údivom sme hľadeli na niečo, čo pripomínalo skôr ranč než liečebný ústav. Dva dlhé domy, stajne, obrovské pastviny, výbeh pre kone, futbalové ihrisko, záhrada a rozostavaná kaplnka. Zakrátko k nám pribehol mladý chalan, ktorý sa nás pýtal, koho hľadáme. Keď sme mu oznámili, že máme dohodnuté stretnutie, slušne nás poprosil, aby sme chvíľku počkali, že nás iba zahlási a môžeme ísť ďalej. Nikdy by sme neverili, že taký príjemný a slušný mladý človek mohol kedysi drogovať. A predsa, ako sme sa neskôr dozvedeli, toho chlapca nevedeli dať rok dohromady... Zakrátko nás vítali manželia Gábrišovci a pozvali nás dnu.

Prvé resocializačné stredisko pre deti do 18 rokov

Centrum v Polome vedie MUDr. Ľubomír Gábriš ako riaditeľ, psychiater a psychoterapeut v jednej osobe spolu s manželkou PhDr. Marcelou Gábrišovou, ktorá je v stredisku psychologičkou a tiež psychoterapeutkou. Doktor Gábriš má v oblasti drogových závislostí viac než 25-ročné skúsenosti a ako prezrádza, Poloma nie je prvé zariadenie na liečbu závislostí, ktoré založil. „Ešte v roku 1995 vzniklo stredisko v Ľudovítove pri Palárikove. Predtým som bol primárom v Centre pre liečbu drogových závislostí (CPLDZ) v Nových Zámkoch a uvedomoval som si, že závislí by mali byť v nemocnici iba určitú dobu a neskôr musí nasledovať resocializácia, keďže potrebujú čas na to, aby sa naučili zvládať nároky a povinnosti každodenného života. Vzniklo teda prvé stredisko v Ľudovítove pri Palárikove, ktoré bolo vôbec prvým zariadením tohto typu na Slovensku. Vtedy sme riešili hlavne závislosti od heroínu.“ 

Na Slovensku vtedy neexistovalo žiadne zariadenie pre závislé deti do 18 rokov a výnimkou nebol ani Ľudovítov. Zmeniť to malo nové stredisko v Polome. „Asi v rokoch 1997 – 1998 sa objavila potreba prijímať aj deti do 18 rokov, keďže pitie a užívanie drog sa enormne rozšírilo aj medzi mladistvými. V tom čase boli prijímaní na psychiatriu a kvôli neustálym recidívam sa, samozrejme, permanentne vracali. V roku 2003 sme na lazoch pri Krupine náhodne objavili staré spustnuté gazdovstvo – bolo to ideálne miesto. Poloma síce začala oficiálne fungovať až v roku 2004, ale prvé decká z Ľudovítova prišli už v roku 2003 a kým sme to tu opravili, bývali v stanoch,“ vysvetľuje doktor Gábriš a prstom ukazuje na fotografie pôvodného objektu, ktorý pripomína polorozpadnuté družstvo, navyše značne zarastené. Je nám okamžite jasné, že začínali z ničoho. „Viete, ja by som nikdy nechcel mať nový dom na zelenej lúke a do neho sa nasťahovať. S deckami sme si to sami vyklčovali a opravili a oni potom k tomu získali osobnejší vzťah. Okrem toho, pri manuálnej práci sa o nich niekedy dozvieme viac než pri individuálnych sedeniach, sú otvorenejšie.“ 

Keď v komunite vznikne vzťah, musí odísť chlapec

V roku 2004 teda v Polome vznikla nová komunita pre deti do 18 rokov. Venujú sa tu látkovým i nelátkovým závislostiam, napríklad gamblerstvu či závislosti od internetu. Medzi látkovými závislosťami je v súčasnosti najčastejšia kombinácia marihuany a pervitínu. Hradenie nákladov na pobyt znáša sčasti MPSVaR a sčasti samotní klienti, keďže poisťovne v súčasnosti takýto pobyt nepreplácajú. Základom liečby je skupinová terapia, ktorá sa realizuje v zmiešanej terapeutickej komunite. Inými slovami, v Polome sú spolu chlapci aj dievčatá, čo je v strediskách toho typu neobvyklé. „Viete, spočiatku sa zdá, že problém je závislosť, ale za touto diagnózou sa skoro vždy skrýva oveľa väčší problém – vzťahy. Preto sme chceli vytvoriť prirodzené prostredie, v ktorom by boli chlapci aj dievčatá a personál, ktorý môže pripomínať vzťahy s blízkou rodinou. Schopnosť fungovať vo vzťahoch, ktoré sú nezištné, vzájomne podporné, povzbudzujúce, ale aj s kritickou spätnou väzbou je u nás základom liečby. Aj preto sa voláme komunita, terapeutická komunita,“ zdôvodňuje doktor Gábriš. So zmiešanou komunitou prirodzene prichádzajú viaceré komplikácie, napríklad vznik iných ako kamarátskych vzťahov. „Čo sa týka takýchto vzťahov, keď nejaký vznikne, obyčajne musí odísť chalan, pretože dievča to má v boji proti závislosti ťažšie.“

Keď sa automaticky pýtame, prečo to majú dievčatá ťažšie, pani doktorka Gábrišová odkrýva kruté osudy. „U dievčat musíme veľa pracovať na ich sebavedomí. Často sa vynára, že užívaniu drog predchádzala anorexia, bulímia, sebapoškodzovanie, znásilnenia. Majú veľmi negatívny vzťah k sebe samým, k svojmu telu a vôbec si neveria, že to dokážu. Na druhej strane, keď sa dievča chytí, keď nájde tú sebaúctu, tak ide ako vrtuľa.“

Súčasná generácia je slabá

Keď sa rozprávame o tom, ako a prečo sa za tých 20 rokov závislosti zmenili, prekvapuje nás, že doktor Gábriš za najzásadnejší rozdiel nepovažuje rozšírenie a dostupnosť drog, ani klesajúci vek závislých detí. Problém vidí niekde úplne inde. „Nechcem znieť módne, ale hlavný rozdiel je v tom, že teraz je strašne slabá generácia. Tú tvrdosť, ktorú sme si mohli dovoliť pred 15 rokmi, si dnes dovoliť nemôžeme. Keby som tu v noci urobil poplach, zobral chalanov do hory a nechal ich do rána tam, nech si poradia, hneď by na mňa vybehli ochrancovia práv. Pritom by som ich chcel iba naučiť samostatnosti a schopnosti vážiť si veci, ktoré berú ako samozrejmosť. Je to dané aj tým, že sa v spoločnosti stratila rola otca, strácajú sa nám chlapi. Popri terapii ich tu teda učíme aj nasekať drevo, rozkúriť kotol...“

Pani Gábrišová prikyvuje. „Dnešná generácia detí je strašne krehká, navyše začínajú s alkoholom a drogami oveľa skôr. Okrem toho je tu aj tlak spoločnosti, ktorá uznáva iba pekných a výkonných jedincov. Deti potom majú tendenciu urobiť opačný extrém. Buď budem najlepší, alebo sa úplne rozbijem na drogách a nebudem so sebou robiť nič. Vina je však mimo mňa.“

Dnešná generácia detí je strašne krehká, navyše začínajú s alkoholom a drogami oveľa skôr.

Prijímajú aj psychiatrických pacientov, aj tehotné dievčatá

Ďalej pán doktor vysvetľuje, ako sa k nim závislé deti dostávajú. „Veľká väčšina je tu z nariadenia súdu, privedú ich doslova v želiezkach. Rodič sem dieťa násilím priviesť nemôže, môže však požiadať sociálneho kurátora pre deti a mládež na ÚPSVaR a ten to zariadi prostredníctvom súdu. Spolupracujeme aj s psychiatriami. Ich úloha je diagnostikovať a vyfiltrovať tých, ktorí sa hodia na resocializáciu. Ak sa dá, berieme dieťa hneď. Viete, toto nefunguje ako domov dôchodcov, kde niekto zomrie a majú ďalších 20 čakajúcich na voľné miesto. Tu sa dieťa rozhodne, respektíve skôr povolí v sile odporu voči liečbe a to treba využiť. Na ďalší deň môže byť motivácia preč.“

Keď je však kapacita plná, nedá sa nič robiť a musia príjem odmietnuť. „Akurát včera sme odmietli jedno dievča. V auguste volala psychiatrička, že by potrebovala umiestniť nejaké dieťa, ktoré malo za sebou búrlivé pijacké ťahy, ale bez náhľadu na svoj problém. My sme súhlasili s príjmom, tak to začali vybavovať u kurátorky, aby to malo zákonnú postupnosť, mama však počas toho procesu povedala, že dcére ešte dá šancu. Veľakrát zlyhávajú rodičia, keď sa tými deťmi nechajú ukecať. Samozrejme, že dcéra šancu nevyužila, ale už sme ju nemohli prijať, pretože sme mali ďalšie 3 príjmy. Viete, my tu nemôžeme mať 5 nových detí, komunita nedokáže začleniť toľko nových ľudí naraz. Aj piati, ktorí prídu s plnou hlavou divokých zážitkov zvonku, dokážu rozbiť 20 dobre nasmerovaných, ale ešte nie dosť silných.“

Čo sa týka klientely, do Polomy prijímajú aj deti prichádzajúce už ako psychiatrickí pacienti (následkom užívania drog) nastavení na medikamentóznu liečbu. Náš rozhovor prerušilo klopanie a do miestnosti vošlo mladučké – iba 15-ročné – dievča, ktoré nám s hanblivým úsmevom ponúklo vlastnoručne vyrobený syr. Keď odišla, pán doktor doplnil, že prijímajú aj tehotné, prípadne dievčatá s dieťaťom. Patrí k nim aj toto dievča, ktoré je v Polome zatiaľ bez bábätka. „Najskôr si to musí dať v hlave trošku do poriadku a byť schopná to dieťa vnímať, potom ju na to dieťa napojíme,“ vysvetľuje pani Gábrišová.

Decká tu musia prejsť 5 fázami, ktoré sú rozrátané na 18 mesiacov, ale ešte nikdy sme to nedodržali. Vždy je to dlhšie.

Deti – a ich rodičia – musia vydržať 18 mesiacov

Keď príde reč na optimálnu dĺžku resocializácie, pán doktor Gábriš trochu ustarostene poznamenáva, že zvonku je na dĺžku pobytu negatívny pohľad. „Decká tu musia prejsť 5 fázami, ktoré sú rozrátané na 18 mesiacov, ale ešte nikdy sme to nedodržali. Vždy je to dlhšie. Niekomu sa zdá možno 18 mesiacov priveľa, ale čítal som článok jedného nemeckého psychiatra, ktorý píše, že optimálna doba na resocializáciu závislých detí je 3 až 5 rokov. Má to logiku, pretože tie deti sa lámu v 12 rokoch a u nich sa prirodzený vývoj buď spomalil, alebo úplne zastavil. S mnohými vecami musíme začať nanovo. Mnohí to nechápu a aj samotní rodičia niekedy kritizujú dĺžku pobytu. Očakávajú od detí, že za 3 mesiace zmenia to, čo dospelí nevedia zmeniť ani za 5 rokov.“ Pani Gabrišová dopĺňa: „Oni sami hovoria, že až po roku sa im hlava vyčistí a začínajú chápať celkovú hĺbku terapie a nové hodnoty, ktoré predtým v sebe nemali, alebo ich počas užívania drog úplne potlačili a stratili.“

V Polome nie je problém ani škola. To, čo bolo pôvodne vnímané ako komplikácia, sa nakoniec ukázalo ako výhoda s veľkým terapeutickým potenciálom. „Mnohé deti si robia školu priamo z tohto miesta, nemôžeme ich predsa pustiť von. Pomáha nielen personál, ale aj celá komunita. Ten, kto je lepší v matike, doučuje matiku, ďalšiemu ide lepšie geografia, čítajú si spolu po anglicky. Keď sa učia medzi sebou, poznávajú svoje silné stránky, ich vzťahy sa utužujú, alebo naopak vyhrocujú, vďaka čomu znova vidíme, kde je u daného dieťaťa problém. Učivo dostávame cez e-mail,“ opisuje vzdelávanie v Polome doktor Gábriš.

Pokusy o útek sú zriedkavé, väčší problém sú rodičia

Hoci sa od leta nikto nepokúsil o útek, práve deň pred naším príchodom ušlo jedno dievča. V momente je v pohotovosti celá komunita. „Keby ste tu boli včera, zažijete to na vlastné oči, lebo život v komunite sa zastaví a ihneď sú roztriedené úlohy, všetci sa snažia, aby sa podarilo vrátiť utečenca späť. Oni vedia, že je to len impulzívne správanie. Dnes ráno som sa s tou dievčinou rozprával a povedala mi, že to bola sekunda a už letela. Po desiatich minútach sa spamätala, ale už sa hanbila vrátiť. Nakoniec bola preč len 2 hodiny a sama sa prihlásila policajtom,“ hovorí psychiater.

Oveľa väčší problém je, keď dieťa dosiahne 18 rokov a môže odísť. Vtedy je veľmi dôležitý postoj rodičov. „Viete, závislé sú často nielen deti, ale aj ich rodičia. Sú závislí práve na svojich deťoch. Prejavuje sa to tak, že keď má klient 18 rokov a liečenie ešte neskončilo, rodičia ho ťahajú domov. Povedia, ježišmária, aký je už krásny, ako pribral, aký je opálený a ako pekne rozpráva, nech už ide domov. A o dva mesiace volá, preboha pomôžte, zas je tam, kde bol, robte s tým niečo. Problémom pritom nie sú iba rodičia, ale aj starí rodičia. Tí zo závislosti vnuka alebo vnučky často obviňujú svoje deti, ktoré svoje potomstvo nedokázali vychovať tak ako oni. Pod tlakom sú aj rodičia.“

Závislosť je choroba celej rodiny

Pomoc teda nepotrebujú iba závislé deti, ale aj ich rodičia, ktorí sú často kľúčoví pre dokončenie resocializácie a vytvorenie dobrých podmienok po jej ukončení. „Raz do mesiaca robíme skupinovú terapiu pre rodičov. Môžu sem chodiť, aby sa zorientovali. Má to význam v tom, že medzi sebou zdieľajú skúsenosti, ale hlavne, aj oni potrebujú sebapoznanie a korekciu správania. Závislosť je totiž choroba celej rodiny. Niekedy vidíte starostlivú matku a poviete si, ó, aká dobrá mamička, ona si však často uspokojuje vlastné potreby. Aby to dieťa bolo najedené a neskôr aj naučené do školy. Ona je spokojná vtedy, keď ho má pri sebe, keď ho drží za ručičku. Nie je citlivá voči potrebám dieťaťa a neodhadne, kedy je smutné, kedy potrebuje rozprávať, byť samé a tak ďalej. Potom sa nemôžeme čudovať, že sa rodič dozvie o závislosti ako posledný. Keď s nami spolupracujú, tie decká tu ostávajú aj po 18-tke,“ hovorí pán Gábriš.

Čo sa týka prístupu k rodičom, len nedávno sme zmenili stratégiu. Viete, niektorí k nám v minulosti prichádzali so strašnými pocitmi viny, obviňovali sa tak veľmi, že sa v tom utápali a robili ďalšie výchovné chyby. Začali sme im teda hovoriť, že za to nemôžu, že musia počítať aj so spoluzodpovednosťou spoločnosti, školy, ulice. Ale všimli sme si, že keď sme ich úplne vyvinili, boli so sebou zrazu veľmi spokojní a nemali žiadnu zodpovednosť. Teraz na nich ponechávame isté bremeno viny a ukazuje sa, že vina je v rozumnej dávke veľmi motivujúca, lepšie sa s nimi pracuje,“ približuje prácu s rodičmi pani Gábrišová, ktorá sa špecializuje aj na psychoterapiu a poradenstvo pre rodičov

Práca so zvieratami v deťoch obnovuje vyššie city

Keď sa niekedy v Polome zastavíte, ako prvé vás zaskočí, že tu namiesto pochmúrneho ústavu nájdete statok s kravami a koňmi. Popri skupinovej a individuálnej terapii sa tu totiž venujú aj farmaterapii a zooterapii. „Zo zooterapie robíme hlavne canisterapiu a hipoterapiu, ktorá je obohatená o priamu starostlivosť o zvieratá, čo znamená, že sa o ne decká musia najprv postarať. Viete, starostlivosť o zvieratá obnovuje vyššie city, ktoré drogy naopak vymazávajú. Juro nám včera na skupine povedal, že už nevládal, ale nevedel ani plakať. Prvé pocity súcitu a nehy pocítil práve pri starostlivosti o prideleného psa. Inak okrem psov a koní fungujú dobre aj kravy. Decká nám často vravia, že najlepšie vypnú pri dojení,“ smeje sa pán Gábriš.

Keď vidíme, že sa proti niekomu vzbúrila komunita, musíme ho poslať preč. Samozrejme, to je už výsledok procesu, dieťa má vždy viacero šancí.

Keď sme sa začali rozprávať o farmaterapii, vonku práve začala rachotiť stará V3S-ka, na ktorej sa vracali chlapci z hory. Bola naložená drevom až po okraj. „Vidíte, teraz pripravujeme drevo na zimu, čo všetkých spojilo dohromady. Zatiaľ čo chlapci makali v lese, dievčatá sa tu starali o zvieratá, domáce práce, obed. To sociálne prostredie je nesmierne dôležité.“ Z auta povyskakovali mladí chalani a razom sme zmenili tému na to, ako spolu dokážu vychádzať. Niektorí sú z dobrých sociálnych pomerov, iní zasa takpovediac z geta. Pani Gábrišová nás rýchlo vyvádza z omylu. „To je taký stereotypný pohľad. Dieťa síce môže byť rozmaznné materiálne, ale citovo je chudobné a v tom sa nelíši od detí, ktoré mali málo. Rozumejú si, sú na jednej lodi.“

Vyhadzov už neriešia, ale sú výnimky

V Polome platia tzv. kardinálne zásady. V minulosti za ich porušovanie vyhadzovali. „Napríklad keď niekto zámerne naviedol iného na niečo, čo si ešte tento nedokázal sám vyhodnotiť a veľmi mu to ublížilo. Dnes sa takéto pokusy snažíme zachytiť a analyzovať motiváciu ‚hriešnika‘ priamo s ním a pred celou komunitou,“ vysvetľuje pán Gábriš. Napriek tomu sú situácie, keď musí dieťa odísť. „Keď vidíme, že sa proti niekomu vzbúrila komunita, musíme ho poslať preč. Samozrejme, to je už výsledok procesu, dieťa má vždy viacero šancí. Nie je to tak, že niečo urobí a vyhodíme ho. Personál sa nám často čuduje, že ešte máme nervy,“ vysvetľuje pán Gábriš. „Keď je však niekto v tretej alebo vo štvrtej fáze a donesie sem marihuanu, tak ide okamžite preč, pretože už mal dôveru, išiel vonku a sklamal. Alebo keď chalan vo štvrtej fáze oblbuje mladú babu a oprie ju niekde za stodolou, to je už pre nás hajzel a okamžite letí. Bohužiaľ, aj to sa už stalo,“ dopĺňa pani Gábrišová.

Gábrišovci myslia aj na spiritualitu detí

Rozhovor pokračujeme prechádzkou po areáli. Prichádzame k rozostavanej kaplnke... „Deťom chýba spiritualita. Často s tými drogami začnú, lebo hľadajú nejaký zmysel, silné zážitky. Do našej komunity chodieva aj kňaz, ale nie preto, aby tu kázal, že keby ste verili v Boha, tak nefetujete, ale len tak, porozprávať sa. Chvalabohu, máme šťastie na skvelých mladých kňazov. Bavia sa o bežných veciach a tie deti to napĺňa. Je to, samozrejme, dobrovoľné. Povieme, decká, príde pán farár, chcete sa porozprávať? A kto chce, ide,“ hovorí pán Gábriš. Údajne až vtedy začínajú vnímať, na čo je morálka, že nie je normálne kradnúť, byť agresívny, striedať baby alebo chalanov. „Vtedy sa nad tým začnú zamýšľať a tá spiritualita ich obohacuje v tom, že si uvedomujú, že to nie je o chodení do kostola každú nedeľu, ale o tom, že nemali žiadne hranice, sebakontrolu,“ dodáva.

Blízka obec deti prijala

Z kopca vidíme neďalekú dedinu, a tak sa pýtame, ako vnímajú prítomnosť komunity obyvatelia Babinej. „Teraz je to už fajn. Keď sme začínali v Ľudovítove, mali sme mať jednu budovu. Pôvodne sme mali byť v obciach, ale pred tými 20 rokmi nás z každej obce vyhnali. Pociťovali sme nedôveru, nevraživosť a dokonca som počul, že sme hospic a chceli nás vyhnať. Decká to časom dokázali zvrátiť. Keď do Babinej zájdu do kostola, tak ich tí ľudia vítajú, myslím si, že sa to láme. Je veľmi dôležité je, aby verejnosť odlišovala tých, ktorí sú ešte na ulici a tých, ktorí už so sebou niečo robia,“ zdôrazňuje pán doktor Gábriš.

Odchodom z Polomy sa to pre deti nekončí

Keď dieťa ukončí v Polome všetkých 5 fáz, nedá sa hovoriť o vyliečení. O tom sa vlastne nedá hovoriť nikdy. Cieľom je abstinencia a zároveň spokojnosť. Doktor Gábriš poznamenáva, že mnohí, ktorí odídu predčasne a veria, že budú abstinovať, si nejaký ten pohárik alebo joint aj tak vyskúšajú. Jednoducho nechcú veriť, že sa toho musia vzdať úplne. Preto sa snažia v spolupráci s rodičmi zabezpečiť dieťaťu čo najbezproblémovejšie podmienky po opustení strediska. „Pokiaľ sa dá a rodičia to príjmu, tie deti nepustíme, kým nemajú školu alebo prácu a, samozrejme, zvládnutú celú liečbu. Ale ani to ešte nie je výhra. Viete, v škole sa v pondelok a v utorok celý deň preberá iba to, kto sa kde cez víkend rozbil a mnohí sa predvádzajú, aké výkony podali. Preto decká učíme, aby sa často vracali na individuálnu terapiu, aby tu trávili víkendy a aby sme boli v kontakte aj cez e-mail. Aj po resocializácii totiž potrebujú posilnenie v inom nazeraní na svet a v iných hodnotách. Inak to vychladne. Moja terapeutická skúsenosť je, že zlomových je 3, 6 a 12 mesiacov a 3 roky. Do tých 3 rokov by mal človek na sebe stále pracovať.“

Deťom chýba spiritualita. Často s tými drogami začnú, lebo hľadajú nejaký zmysel, silné zážitky.

Pediater by sa mal s deťmi rozprávať

V závere rozhovoru sme sa ešte zamysleli nad úlohou pediatrov v prevencii závislostí. Hoci pani Gábrišová zdôraznila, že ich úloha je veľmi dôležitá, jedným dychom dodala, že to nemajú jednoduché. „Viete, ten lekár má voči rodičom často ťažkú pozíciu, pretože rodič situáciu sám v sebe neraz popiera. Moje dieťa a drogy? Neexistuje! Tie deti sú okrem toho výborní herci. Keď k tomu lekárovi príde závislé dieťa, je dosť ťažké to zistiť, pokiaľ nemá rovno vpichy po ihlách, čo väčšinou nemá.“

„Problém je aj v tom, že lekári nie sú zvyknutí sa s deťmi rozprávať,“ dopĺňa pán doktor. „Rozhovor je pritom veľmi dôležitý, pretože ešte pred samotnou závislosťou býva iný problém. Kľúčom je neveriť dieťaťu, ale svojmu profesionálnemu úsudku. Nič sa predsa nestane, keď povie, somaticky mi to tam nesedí, nevykazuje to nijakú chorobu, možno je to psychosomatika. A následne môže rodičovi vysvetliť, čo všetko by za tým mohlo byť.“

„Okrem toho by bolo skvelé, keby neistý rodič našiel u detského lekára povzbudenie, aby v prípade podozrenia neodkladal psychiatrické vyšetrenie a prípadné liečenie, pretože čas stratený pochybovaním alebo rovno popieraním môže stáť dieťa jeho budúci život,“ uzatvára pani Gábrišová.

5 fáz resocializácie v Polome

Resocializačný pobyt je rozdelený na 5 fáz, pričom každá z nich so sebou prináša nové práva a povinnosti.

  1. Prvá fáza je vstupná a motivačná. Dieťa sa musí zorientovať, pochopiť režim a hlavne prijať svoju situáciu a komunitu. V šiestom týždni musí napísať svoj životopis, popísať svoju drogovú kariéru a prečítať to pred celou komunitou. Dieťa však na to nie je samé. „Každému novému členovi komunity pridelíme staršieho brata, respektíve staršiu sestru zo 4. alebo 5. fázy. Ten si ho zoberie a stará sa o neho, má mu vysvetliť režim a dostať ho do komunity.“
  2. „Druhá fáza je orientačná a sebapoznávacia. Dieťa už pozná prostredie a orientuje sa v sebe a vo svojej rodine. Deti často vravia, že až tu majú prvýkrát čas o sebe popremýšľať,“ približuje doktor Gábriš prvé dve fázy.
  3. Tretia fáza je terapeutická alebo liečebná, keď musí dieťa prostredníctvom te- rapie meniť to, čo vysledovalo vo vzťahu k sebe a k ostatným v komunite. V tej tretej fáze už skúšame priepustky, aby si dieťa mohlo overiť naučené veci v pri- rodzenom prostredí. Môže z komunity dochádzať do školy alebo na brigády.
  4. Štvrtá fáza je rehabilitačná. Je veľmi ťažká, a určite zlomová, pretože klient odchádza na dlhodobejšie priepustky. V tejto fáze si musí dieťa overiť schopnosti plnej sebarealizácie a zodpovednosti za seba.
  5. Posledná fáza je reintegračná, keď už deti trávia viac času doma než v stre- disku, prípadne pravidelne dochádzajú do školy. „Počas tejto fázy sa už môžu sami rozhodnúť, či pôjdu domov, alebo ešte ostanú. Máme tu napríklad jedno dievča, ktoré už bude maturovať. Mohla odísť, ale spolu s rodičmi sa rozhodla, že tu bude, kým nezmaturuje.“
    invitro image
    Tento článok sa nachádza v čísle invitro 04/2015

    Pediatria

    Témou deviateho čísla časopisu inVitro je Pediatria, a tak si prídu na svoje hlavne detskí lekári, ale aj detskí gynekológovia či psychológovia. Opäť tu nájdete užitočné odborné informácie i…

    author

    Mgr. Jozef Kaščák

    Všetky články autora