Zlatý stafylokok mi záhadne zmizol – rozhovor so speváčkou, herečkou a cestovateľkou Dorotou Nvotovou

Hoci jej život je plný dramatických zvratov, chaosu a dobrodružstva, je to zdatná organizátorka a nikto, kto s ňou cestuje, sa nemusí báť, že ho zabudne na Evereste alebo že zmešká lietadlo. Hoci miluje kameru a pódiá, nič nehrá a je úprimná až na dreň. Otvorene hovorí o svojich láskach aj o týfuse. Dorota Nvotová.

Keď sme pred piatimi rokmi spolu naposledy hovorili, bola si čerstvo vydatá. Koľkýkrát?

Druhý. Už som tretíkrát.

Hej, a to si ešte stihla odísť do Moskvy, porodiť tam syna a vrátiť sa sem. Ako ti dieťa zmenilo život?

Chce to lepší time management. Všetko musím mať viac logicky rozplánované, rozpísané, aby čas, ktorý venujem dieťaťu, nebol narušovaný prácou a naopak.

Vtedy ťa živila najmä tvoja cestovná kancelária. Tú si zrušila?

Všetko fičí ďalej, mám home office, denne makám niekoľko hodín. Akurát sprevádzam len tie zájazdy, ktoré sú pri mori, aby som tam mohla ísť s dieťaťom. Nosím so sebou aj operku. Sú to dobrodružné pobyty, síce na jednom mieste, ale s pestrými výletmi.

Okrem cestovky a dieťaťa stíhaš aj niečo ďalšie?

Máme takú rozťahanejšiu šnúru po Česku a Slovensku s Kubom Ursinym a Talent Transportom s projektom Peter a Lucia, pripravujem nový album a do toho píšem ďalšiu knihu. Deadline mám presne o mesiac, záloha minutá, od pondelka vypínam telefón a internet a budem v kuse písať, inak to nestihnem. Bude to Fulmaya dvojka, taký nemravný bulvárny autobiografický cestopis.

A ako sa darí tvojmu zlatému stafylokokovi?

S ním je to záhada. Mám ho presne desať rokov, naposledy som si ho dávala kontrolovať pred šiestimi rokmi a bol tam. Robia sa mi z toho vredy na tvári, našťastie už iba na tvári, preto mám toľko jaziev. V tehotenstve mi vredy zmizli, ale rok po pôrode sa to zase vrátilo, tie isté príznaky. Lenže pred mesiacom som si zase dávala robiť rozbor, či sa niečo nezmenilo – a nebol tam! Som zmätená, ostali mi všetky príznaky, ale ďábel je preč.

Možno si tie príznaky mala celý čas z niečoho iného.

No ale on tam predtým bol! Ten zmutovaný, MRSA, Methicillin-resistant Staphylococcus aureus čiže meticilín-rezistentný zlatý stafylokok. To je takzvaný superbug, na ktorý už neexistujú žiadne antibiotiká.

A čím si to zmiznutie vysvetľuješ?

Neviem, idú to skúmať, čo to je za haluz, či to nebola len náhoda. Takže teraz si vypestujem nový vred, stačí vysadiť antibiotický krém, ktorý to udržiava na znesiteľnej úrovni, to bude hneď a budú pátrať ďalej. Môj imunológ pred piatimi rokmi zomrel, tak som sa tým vôbec nezaoberala, len som sa natierala krémom. Ale inak stále sledujem správy zo svetovej vedy, či nevynašli niečo účinné. Teraz sa objavila nádejná metóda, ale neviem koľko potrvá fáza testovania a schvaľovania.

V čom tá metóda spočíva?

Niektorí ľudia majú v nose baktériu, ktorá dokáže toho MRSA zabiť. Ako tie šušne dajú do tabletky, to neviem.

Nebála si sa, že toho MRSA môžeš preniesť na dieťa?

Jasné že bála, veď je to prudko infekčné. Ale ja som to z nejakého záhadného dôvodu nikdy na nikoho nepreniesla. Alebo mám nejakú menej prenosnú verziu alebo majú všetci okolo mňa dobrú imunitu. Podľa amerických štúdií, a že som si ich teda preštudovala veľa, MRSA zabíja v Amerike viac ľudí než AIDS a v priebehu desiatich rokov to vraj bude viac ako rakovina.

Ako si sa vlastne k tomu MRSA dostala?

V Indii ma na Andamanských ostrovoch poštípali piesočnaté mušky, ktorých rany sa ťažko hoja. Sú menšie než komár, ale tá rana stále mokvá. A cez tú ranu sa tam nanominoval stafylokok. Všetci si myslia, že som ho dostala tam, ale mohlo to byť hocikde, aj tu, on je všade. Polovica ľudí má v krku stafylokoky a nič. Len táto zmutovaná sviňa sa chytí, keď máme slabú imunitu. A kedy ju máme slabú? Okrem iného vtedy, keď sme pod extrémnym stresom.

Si pod extrémnym stresom?

Vtedy som práve mala také prelomové stresové obdobie. Neskôr som už mala dobré imunotesty, akurát tú sviňu som už nedokázala vypudiť z tela. Jediné antibiotiká, na ktoré nebola rezistentná, dalacín, ak sa nemýlim, tak ten ma vedel len udržiavať, nie vyliečiť. Päť rokov som to brala s metronidazolom, odfajčila som si pečienku, vytvorila rezistenciu na ďalšie antibiotiká a aj tak som to nevyliečila. Potom to zmutovalo a už nepomáhalo nič. Vtedy som objavila dalacín krém, ktorý mi zabral, nelieči, ale udržuje. Tiež mi to ten lekár mohol povedať, nech mu je zem ľahká, že mi stačí krém s rovnakým účinkom, nemusela som päť rokov žrať antibiotiká.

Aký máš vzťah k lekárom?

Celý život chodím po doktoroch, mala som zo šesť operácií, asi dvadsať hospitalizácií, to je pre mňa súčasť každodennej reality. Kým to nie sú zubári, tak ich znášam.

Teraz sa cítiš byť zdravá?

Myslíš psychicky? Teraz nie, lebo som si večer zabudla dať dávku antidepresív. Ale to za hodinu prejde, už som si ich dala. Antidepresíva beriem od šestnástich. Skúšala som to viackrát vysadiť a nedopadlo to dobre.

Celý život chodím po doktoroch, mala som zo šesť operácií, asi dvadsať hospitalizácií, to je pre mňa súčasť každodennej reality.

Svojho syna si porodila v Moskve, ako sa tam rodí?

Dobre. Teda pôrod nebol nič moc, však je to pôrod. Bola som normálne v štátnej nemocnici. Mala som komplikácie, ale tie by som mala aj tu. Iba spôsoby, akými ich riešili, tam boli iné. Keď to dlho nešlo, zavolali dvojmetrového Vasiľa, ten mi vrazil lakeť do rebier a  vytlačil malého z brucha von. Tu by mi dali cisársky. Mala som pocit, že mi zlomil dve rebrá a vyrazil dych, ale aspoň nemám ďalšiu jazvu.

Pediatria je v Moskve aká?

Veľmi dobrá. Aj keď ako inostranci sme mali súkromného doktora, lebo by sme si ho platili tak či tak. Prvý polrok chodil domov k nám, nemusela som s dieťaťom vôbec nikam ísť.

Ako ťa zmenilo materstvo, okrem toho, že musíš dôslednejšie plánovať?

Prišiel do môjho života strach. Predtým som ho nemala z ničoho, okrem iracionálnych panických úzkostí, ale nebála som sa o svoj život alebo o niekoho iného. Teraz mám strach aj o svoj aj o jeho život. Pozerám sa, keď idem cez cestu, či nejde auto, keď niekam idem za dobrobrodužstvom, rozmýšľam, aké je riziko, že zomriem. Keď cestujem, zisťujem, aké by som tam mohla dostať choroby.

A odradí ťa to od cesty?

Nie, aj tak tam idem. Aj so synom. Ale aspoň to zisťujem.

Ty si riadny adrenalínový typ. Máš už pre istotu premyslený vlastný pohreb?

Dúfam, že ma pochovajú po budhisticky. Rozsekajú ma mačetou a dajú supom hore v Himalájach. Tak sa to robí nad tých 4 000 metrov, kde nemajú dosť dreva, aby mŕtvoly spálili a pôda je príliš tvrdá, kamenistá, aby ich pochovali.

To by si ale musela zomrieť tam, inak by ti to prevoz poriadne predražil.

To je samo sebou.

V Nepále si bývala v slávnej svätej štvrti Swayambhu, v tibetskej stúpe, kde chodia tisícky pútnikov dookola. Občas si si dávala kolečká s nimi, roztáčala modlitebné valčeky a meditovala. Robíš to ešte?

Teraz som to prvýkrát ukázala môjmu synovi a veľmi sa mu to páčilo. Stále chcel: poďme na kolečko, poďme na kolečko. Posadila som ho do kočíka a kolečkovali sme s budhistami, naučila som ho spievať mantru Om mane padme hum. Som rada, že sa to páči aj jemu.

A ako medituješ v Bratislave?

Keď fajčím. Minulý rok som na tri mesiace prestala fajčiť a skoro som sa uštvala. Preto som asi aj znovu začala. Nedokázala som len tak sedieť na zadku a čumieť. Toho, čo mám urobiť každý deň, je na mojom zozname dosť, takže som stále niečo robila. Kdežto chuť na cigu ma prinúti vypnúť na päť minút a len fajčiť. Pre moje zdravie je asi prospešnejšie fajčiť. Okrem toho mi vznikli tráviace problémy, zo všetkého mi bolo furt zle, s fajčením sa to zase zlepšilo, aj keď nevymizlo. To som predtým nikdy nemávala, až na obdobie týfusu.

Minulý rok som na tri mesiace prestala fajčiť a skoro som sa uštvala. Preto som asi aj znovu začala.

Ty si mala aj týfus?

Týfus, niekoľkokrát salmonelózu, giardie, améby, všetky tieto pluhavstvá, ktoré sú v treťom svete, som vychytala dosť slušne.

Nebála si sa tamojšieho zdravotníctva?

Nie, cudzokrajné choroby treba riešiť v cudzích krajinách. Navyše súkromné zdravotníctvo je tam na dobrej úrovni. Som vždy poistená, môžem si to dovoliť, nemocnica ako Hilton, vlastná plazma, vlastná izba, slúžka. Lieči sa to antibiotikami. Raz, keď mi nezaberali, to som skoro umrela. Potom som sa pomodlila. Pomohlo.

Domáci sú voči tým chorobám odolnejší?

Nie sú, takisto dostanú týfus, každé svinstvo. Akurát oni nemajú súkromnú nemocnicu. Ale mojich šerpov už mám poistených, som zodpovedná cestovka, keď sa im niečo stane v horách, tak pre nich príde vrtuľník takisto ako pre klientov. Našťastie sa nám to zatiaľ nestalo.

Z čoho si vlastne ten týfus dostala?

Zo zeleniny. Takto, týfus je z fekálií. Keď je monzún a prší, voda steká z ľadovcov a cez latríny, čo tam oni všade majú. To sa dostane do podzemnej vody a vyrastie už nakazená zelenina. Tú si môžeš umývať v jódovej vode koľko chceš.

Umývaš?

Sú ľudia, ktorí si všetko čistia, nosia si so sebou dezinfekčné gelíky, utierky, príbory a celý čas serú a grcajú. Potom sú ľudia ako ja, čo to majú na háku. Ja jedine nepijem vodu z vodovodu, inak robím všetko ako doma, hryziem si nechty, neumývam si ruky, žeriem šaláty. Aj moje dieťa nechám robiť všetko ako doma, okrem tej vody. Všade predávajú čistú balenú vodu a v horách, aby som neprodukovala odpad, tak si ju čistím chemicky chlórom alebo jódom. Uprednostňujem chuť bazénika pred zubárskou dezinfekciou. Ešte máme UV lampu, všeličo existuje, v horách čistím, v meste plast.

Teraz asi s dieťaťom toľko do hôr na treky nechodíš. Neláka ťa to?

Strašne ma to láka, ide ma šľak trafiť. Som antišportový typ, ale chôdzu milujem. Teraz sme boli s malým otestovať, či sa dá robiť trek aj s dieťaťom. Dá. On je také testovacie cestovacie dieťa. Dve hodinky denne išiel sám, zvyšok sme ho ponosili v nosiči. Vybrali sme krátky trek, štvordňový, denne sa ide len 15 – 20 km a v nižších polohách do 3 200 metrov. Spali sme v ubytovniach, mali sme izbičku, posteľ, všetko.

Keď sa to dá s deťmi, chodia na treky aj chorí a starí ľudia?

Áno, oslovujú ma ľudia so sklerózou multiplex, s rakovinami, so všetkým možným. Najväčšia výzva je teraz klientka, ktorá je totálne ochrnutá, aj ruky a nohy. Pôjde na vozíčku, lebo na somárovi sa nemôže držať. Kde sa nedá ísť na vozíčku, tam ju budú nosiť dvaja šerpovia.

Keby si nečakane zbohatla a nemusela už ani prstom pohnúť, čo by si robila?

Asi to isté, čo teraz. Naďalej by som robila hudbu, akurát na kvalitnejších nástrojoch. A určite by som zamestnala ešte jedného človeka do cestovky a preniesla na neho časť zodpovednosti. Sprevádzanie ma baví, to milujem, ale počítačovú prácu moc nemusím. Ale musel by byť môj plagiát, robiť všetko tak ako ja, to je vlastne dôvod, prečo som ešte nikoho ďalšieho nezamestnala. No a ešte dom by som chcela prerobiť. Trošku zväčšiť a urobiť si tam také pološtúdijko.

Kúpila si dom?

Záhradnú chatku v zátopovej oblasti. Kúrime drevom.

A kde máš všetky tie veci, čo si mala uložené v sklade?

Mám pivnicu.

Pivnicu v zátopovej oblasti?

Áno. Mám to všetko v takých vodáckych bagoch, keď príde voda, bude to len plávať.

A čo z toho by si zachraňovala, keby prišla veľká voda?

Nič, nie som vôbec fixovaná na nič.

Tak potom načo tie veci hromadíš?

To je presne príznak ľudí, čo veci hromadia. Ja som hoarder prvého stupňa, podobne ako v tých televíznych programoch, čo im tam príde tá pani všetko vyhádzať, lebo sa topia vo veciach. Tak toto je môj prípad.

A ty to pozeráš?

Áno, aby som sa uistila, že na tom nie som až tak zle, ešte nemám uličky pomedzi kopy. Ešte nie som tak ďaleko. Iba keď prídem z cesty, ako teraz, a ešte nie som vybalená, tak mám uličky s kopami a tie postupne triedim.

Keby si mala tú moc, niečo na svojom živote spätne zmeniť, čo by to bolo?

Celý život som tvrdila, že nič. Ale akurát včera som si uvedomila, že som premrhala tie najlepšie roky, najtvorivejšie, na blbosti. Robila som všetko možné namiesto toho, aby som sedela za klavírom a zlepšovala sa. Vtedy som bola s Whiskym a nedokázala som byť ani chvíľu sama. On rád sedel v krčme, tak som sedela s ním, veľa času som strávila veľmi neproduktívnym spôsobom, aj keď krčma človeka veľa naučí. Práve včera mi došlo, že talent vôbec nie je konštanta. Že schopnosti sa tiež menia. V puberte som mala najproduktívnejšie obdobie, ale veľmi neukáznené. Potom, v 20 – 25 rokoch, keď mohlo byť ešte stále produktívne, ale už rozumovejšie, keď všetci velikáni vydávali svoje najlepšie albumy, tak ja som totálne stagnovala. Vydala som prvý album, ale boli to staré veci, ktoré som skomponovala v puberte. Dobre, zaranžovala som to, robila na tom veľa, prikomponovala tretinu, ale dokelu, ja som prepásla jedno dôležité obdobie vlastnou ani nie tak hlúposťou ako precitlivenosťou.

Čo teraz?

Nič, už mi ten vlak ušiel.

Momentálne koncertuješ s Kubom Ursinym s muzikálom Peter a Lucia, ktorý nahral na pásku jeho otec s tvojím a odložili ho doslova do šuflíka. Neplánujete to aj zinscenovať?

Bolo by super, keby to niekto chytil do rúk. Ja to organizovať nebudem, mám dosť svojich iniciatív, ale keď sa ma niekto spýta, či to chcem robiť, poviem áno. Dúfam, že sa dokopeme aspoň k CD-čku, chlapci už o tom začali rozmýšľať.

Koncertuješ spolu s kapelou Talent Transport. Robí sa ti s nimi dobre?

Strašne dobre! Aj s Kubom! Vznikla taká kombinácia talentov a ľudí, ktorí sa, podľa mňa, hľadali celý život. Cítim spojenie, aké som ešte nikdy necítila. Rada by som s nimi niečo urobila, uvidíme, kam to bude spieť.

Keď sa pre niečo nadchnem, nedokáže ma nič zastaviť. To nie je moja najlepšia vlastnosť, ale jediná dobrá.

Keby si mohla zmeniť niečo na sebe samej, čo by to bolo?

Ego mínus 90 percent.

Myslíš, že by ti bolo lepšie?

Určite, hlavne všetkým okolo mňa by bolo dobre.

Čo s tým robíš?

Snažím sa uvedomovať si to vždy v príznačných situáciách, vyhrotených, vedome zaradiť spiatočku.

A čo je na tebe naopak najlepšie?

Nadšenectvo. Ja sa pre niečo nadchnem a aj z hovna bič upletiem.

Čo si uplietla naposledy?

Furt vypletám, keď neviem poriadne spievať, tak som na pódiu aspoň entertainer, keď predávam zájazd, zdôrazním detaily, ktoré si nikto nevšimol, keď sprevádzam, ukážem ľuďom veci v bočných uličkách, keď robím charitu, zoženiem peniaze, ani neviem odkiaľ. Keď sa pre niečo nadchnem, nedokáže ma nič zastaviť. To nie je moja najlepšia vlastnosť, ale jediná dobrá.

Nadšenci potrebujú pri sebe niekoho, kto ich udrží pri zemi.

Môj muž je taký. Nepodarilo sa mu dať ma dole, ale podarilo sa mu zracionalizovať niektoré moje nadšenecké nápady. On sa ma ani nesnaží zastaviť, povedať že to je blbosť, myslím si, že to sa mu na mne aj páči, preto je do mňa buchnutý. Ale vďaka tomu, že ma občas dá na zem, je veľa tých mojich projektov aj funkčnejších. Moje nadšenectvo a jeho rácio dávajú dokopy veľmi pekný výsledok.

V Nepále si kedysi zriadila detský domov, potom sa okolo toho prevalila aféra, že tie deti miestne vedenie zneužívalo, a ty si ich zachraňovala. S deťmi je teraz čo?

Máme pätnásť detí v našej opatere, niektoré sme vrátili do rodín, ak sa to nedalo, tak sú v internátnych školách a naďalej ich monitorujeme, pomáhame, platíme im školné atď. Teraz som bola za nimi, všetko je v poriadku.


Hodnotenie článku

inVitro 1/2017

Infektológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2017 Infektológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro