Alergia a inhalačné alergény

Počet alergikov na celom svete každoročne narastá a tento trend neobchádza ani Slovensko. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sú alergické ochorenia štvrté najčastejšie sa vyskytujúce ochorenie na svete, a predstavujú tak spoločenskú ako aj ekonomickú záťaž v kvalite života, počte vymeškaných dní v práci alebo v škole, výdavkov na lieky či dokonca úmrtnosti. Svetová alergologická organizácia (WAO) vydala v roku 2011 doposiaľ prvú Bielu knihu alergií na svete, ktorá informuje o dramatickom náraste rôznych alergických ochorení v celosvetovom meradle a zároveň predstavuje inovatívne a preventívne riešenia v boji proti týmto ochoreniam.

Alergia a inhalačné alergény

Snáď najznámejšie sú alergie spôsobené alergénmi zo vzduchu, ktoré vdychujeme. Výskyt chronickej nádchy je podľa viacerých autorov rôzny, ale kvalifikované odhady hovoria okolo 20 až 25 percentách, pričom 50 až 80 % rizika vzniku alergie tvorí dedičnosť. Nededí sa však konkrétna alergia, ale predispozícia alergicky reagovať. Tejto vrodenej náklonnosti k riziku vzniku alergie hovoríme atopia. Na Slovensku je viac ako polovica ľudí, ktorí v sebe nosia gény pre alergiu, pričom až u tretiny ľudí sa v priebehu života alergické ochorenie aj prejaví. Na Slovensku žije viac ako milión ľudí s alergickou nádchou, asi 250 000 ľudí s astmou a asi 500 000 ľudí s alergickou kožou. (Bergendiová, 2012)

Časť prvá: prach domáci a roztoče

Alergia je hypersenzitívna reakcia podmienená aktivitou imunitného systému. Na rozdiel od hyperreaktivity je to prehnaná a neprimeraná reakcia imunitného systému (IS) na látky, v tomto prípade alergény, s ktorými sa bežne stretávame vo svojom prostredí a ktoré sú schopné navodiť precitlivenosť organizmu u geneticky predisponovaných jedincov. Výsledkom aktivity IS nie je ochrana pred nepriaznivým pôsobením alergénu, ale poškodenie organizmu reakciou, ktorú alergén navodzuje.

Alergény sú látky predovšetkým proteínového alebo glykoproteinového pôvodu, ale za určitých okolností to môžu byť aj sacharidy, lipidy a anorganické látky. Teoreticky alergénom môže byť hociktorá látka vonkajšieho prostredia. Dlhoročným úsilím alergológov a aj expertov WHO a Medzinárodnej únie imunologických spoločností sa dospelo k novému názvosloviu alergénov, ktoré vychádza z taxonomickej príslušnosti zdroja alebo z binominálneho názvoslovia používaného pri rastlinách, živočíchoch a mikroorganizmoch. Každý alergén je potrebné charakterizovať imunochemicky, sekvenčne, konformačne a biologicky, až potom ho môžeme zaradiť do systému názvoslovia.

Podľa medzinárodnej dohody sa označenie alergénov robí nasledovne:

  • tri písmena = rod,
  • štvrté písmeno = druh,
  • číslo poradia, v ktorom bol alergén rozpoznaný.

Podľa klinického významu sa alergény delia na: 

a. major (hlavné) – spúšťajú tvorbu špecifických IgE u viac ako 50 % jedincov, ktorí sú na tento alergén precitlivení,
b. minor (vedľajšie).

Z pravidiel nomenklatúry možno vyvodiť záver:

  • alergény s nižším poradovým číslom bývajú hlavné (major) alergény,
  • alergény rovnakého čísla z rôznych príbuzných druhov či rodov (alebo vyšších taxonomických skupín) bývajú takmer identické, t. j. majú vysoký stupeň homológie a vykazujú skríženú reaktivitu.

Podľa príslušných mechanizmov príjmu alergénov možno rozlišovať nasledujúce formy alergií:

  • inhalačné alergie: vdýchnutím alergénov vo forme prachu, napríklad peľ, prach v domácnosti,
  • alergia na potraviny: konzumáciou potravín obsahujúcich alergény, napríklad jahody, plody mora,     konzervačné látky,
  • alergia na lieky: reakcia na určité medikamenty, nezávisle od ich aplikačnej formy ako tabletka, čapík, infúzia atď.; obzvlášť častým alergénom je napríklad penicilín,
  • alergia na jed hmyzu: po bodnutí hmyzom, napríklad včelou alebo osou,
  • alergia na parazity alebo mikróby: pri napadnutí parazitmi a vírusovými alebo bakteriálnymi infekciami,
  • kontaktná alergia: pri kontakte kože s alergénmi ako napríklad nikel, kobalt, chróm, kozmetika a podobne. 

Vzdušné (inhalačné) alergény sú veľmi malé, voľným okom neviditeľné a veľmi ľahké častice, ktoré sa vznášajú vo vzduchu. (Tab. č. 1) Najčastejšie prichádzajú do kontaktu s organizmom vdýchnutím – inhaláciou. Po vdýchnutí sa tieto častice usadia na výstelke sliznice nosa, priedušiek či pľúc, a tak zapríčinia nádchu či astmu. Veľkosť alergénu určí miesto, pokiaľ môže preniknúť: najväčšie a najťažšie častice skončia v nose, zatiaľ čo menšie a ľahšie častice dosiahnu až priedušky či pľúca. Vzdušné alergény spôsobujú predovšetkým alergie dýchacích ciest, akými sú alergická nádcha a astma. Tiež môžu prísť do kontaktu priamo s vonkajšími povrchmi tela, ako sú koža a očná spojivka, a tak môžu spôsobiť atopickú dermatitídu, kontaktnú žihľavku alebo alergický zápal očných spojiviek. Alergény prítomné vo vonkajšom a vnútornom prostredí sú rozdielne, hoci sa u ľudí citlivých na rozličné alergény vonkajšieho a vnútorného prostredia prejavujú podobné príznaky.

Medzi vzdušné alergény patria:

a. peľ (trávy, stromy, byliny – buriny),
b. prach domáci (roztoče, spóry, mycélie, šváby atď.),
c. alergény cicavcov a vtákov,
d. huby a aktinomycéty.

Prach ako alergén

Prach je ťažko definovateľnou zmesou rôznych organických a anorganických látok. Označenie prach je nesprávne, presnejšie je používanie termínu alergény (bytového) prachu. Hlavnými alergénnymi zložkami bytového prachu sú výkaly roztočov a alergény domácich zvierat. Bytový prach obsahuje aj spóry a mycélie rôznych druhov húb, baktérie a ich produkty (endotoxín), ľudské epitelové bunky, zvyšky potravín, textílií, dreva, peľové zrná a podobne. Endotoxíny sú prozápalové látky prítomné v bunkovej membráne gramnegatívnych baktérii. Za prozápalový účinok zodpovedajú lipopolysacharidy, ktoré vyvolávajú neutrofilový zápal dýchacích ciest. Atopici majú vyššiu vnímavosť na endotoxíny a inhalačné alergény ako neatopici, pričom prahová dávka endotoxínov vyvolá pokles výdychových parametrov a bronchiálnu hyperreaktivitu skôr u atopikov ako u zdravej populácie. Endotoxíny a ich včasná expozícia po narodení dieťaťa majú protektívny účinok u detí s vysokým rizikom vzniku prieduškovej astmy, pričom je rozdiel medzi účinkom endotoxínu na už senzibilizovaných jedincov a na vývoj imunitného systému dieťaťa hneď po narodení. (Hrubiško, 2003) Množstvo prachu sa vyjadruje v mg, ug alebo pikogramoch alergénov (roztočov, zvierat, švábov, spór a podobne) obsiahnutých v jednom grame prachu. Ako kritická hranica pre vznik astmy sa ukazuje koncentrácia roztočov Der p1 viac než 10 ug/g prachu.

Tabuľka č. 1 – Približná veľkosť častíc prachu (Novák)
ČasticeVeľkosť (um)Doba usadzovania
ľudský vlas100 – 1505 sekúnd
Anti GAD protilátky65-kD izoforma kyseliny glutámovej 
kožné šupiny20 – 40 
viditeľný prach vo vzduchu< 10 
bežný peľ15 – 25 
roztočové alergény10 – 305 minút
bežné spóry plesní2 – 10 
baktérie1 – 5 
mačacia srsť1 – 210 hodín
častice výfukových plynov0,1 – 175 – 85 % novodiagnostikovaných s T1DM
0,5 – 1,0 % zdravých bez DM
bunkový odpad0,01 – 1 
vírusy< 0,110 dní

Nebezpečné roztoče

Roztoče sú drobné živočíchy zo skupiny členovcov. Samotná čeľaď Pyroglyphidae sa skladá zo 16 rodov a 46 druhov. Roztoče sú rozšírené po celom svete vo všetkých biotopoch, pričom môžu žiť voľne, ale mnohé parazitujú na bezstavovcoch či stavovcoch. Majú nárok byť označované ako všadeprítomné, lebo s výnimkou otvoreného oceánu sú prítomné v každom type vodného, suchozemského, stromového a parazitického habitátu. Veľa druhov roztočov sa vyskytuje aj v ľudských obydliach. Popri vyložene synantropných roztočoch je množstvo skupín, u ktorých sa neustále nachádzajú druhy, ktoré sa postupne prispôsobujú životu v rôznorodých zariadeniach vytváraných človekom na celom svete. Všetky vývojové štádiá roztočov bytového prachu sú typické keratinofágy. Do bytov sa dostávajú pasívne s rôznymi predmetmi, zavlieka ich i sám človek vo vlasoch, na oblečení a podobne. Vzhľadom na to, že sú hojné aj v hniezdach synantropných vtákov (holuby, vrabce) a v prachu zo skladov potravín, môžu ich do bytov prinášať aj vzdušné prúdy. Najvýznamnejšie rady/druhy roztočov vyskytujúcich sa vo vnútornom prostredí sú Dermatophagoides a Euroglyphus s druhmi Dermatophagoides pteronyssinus, ktorých výskyt bol zaznamenaný vo väčšine obytných priestorov, ďalej Dermatophagoides farinae, ktorých výskyt je väčšinou viazaný na suchšie miestnosti a Dermatophagoides microceras i Euroglyphus maynei. Výskyt E. maynei je v prevažnej miere viazaný na sezónne obývané objekty (rekreačné chalupy), ktoré sú dlhodobo nevetrané. Druhú klinicky najdôležitejšiu skupinu roztočov tvoria skladiskové rody/druhy: Acarus (A. siro), Glycophagus (G. domesticus), Lepidoglyphus (L. destructor) a Tyrophagus (T. putrescentiae). 

Roztoče v našom okolí

Vývoj roztočov je veľmi rýchly. U samičiek je jedna alebo viac periód kladenia vajíčok, z toho prvá trvá asi 30 dní a samička v jej priebehu kladie jedno až dve vajíčka voľne na substrát. Optimálna teplota pre vývoj je 22 – 25 °C, vzdušná vlhkosť 70 – 80 %, prípadne aj viac. Veľkosť roztočov sa pohybuje okolo 0,3 mm, a tak sú pre oko neviditeľné a pozorovateľné len mikroskopom. Počas svojho života, ktorý trvá zhruba jeden až tri mesiace, prechádzajú roztoče piatimi vývojovými štádiami, od vajíčka až po dospelého jedinca. Po dosiahnutí pohlavného života, čo znamená okolo 25. dňa života, nakladie samička 40 – 80 vajíčok. Samotné roztoče sú aj napriek svojmu vzhľadu pre človeka neškodné. Alergény sú obsiahnuté v ich výkaloch – 1 gram domáceho prachu obsahuje 250 000 fekálnych častíc. V každom byte sú ich desiatky miliónov, žijú v domácom prachu a v miestach, kde sa skladujú potraviny. Živia sa šupinkami ľudskej kože (človek stratí denne až 50 miliónov šupiniek kože) a iným organickým odpadom a okrem toho sa v teplom (25 °C) a vlhkom prostredí veľmi rýchlo množia. Preto im v byte najviac vyhovujú spálne, kde sú ich nájdeme v matracoch, perinách, vankúšoch, obľubujú i sedacie súpravy, šatníky a koberce. Jeden gram prachu získaného z matraca a postele môže obsahovať 2 000 až 15 000 roztočov.

V prírode sú nimi osídlené hniezda holubov, kanárikov, sliepok a hlodavcov. Ich počet sa zvyšuje pri používaní odparovačov a zvlhčovačov vzduchu. Nevyhovuje im studený vzduch a UV žiarenie, žijú 70 až 120 dní. Roztoče sú najbežnejším alergénom, zapríčiňujú 49 % všetkých prípadov alergickej nádchy. Alergiou na roztoče trpí predovšetkým dýchacie ústrojenstvo. Problémy môžu trvať s rovnakou intenzitou po celý rok, alebo vrcholia na začiatku a na konci vykurovacej sezóny, keď dochádza k väčšiemu víreniu prachu.

Prejavy alergie na alergény domáceho prachu – roztoče

Roztočové alergény spôsobujú senzibilizáciu u 5 – 30 % populácie a najpostihnutejšou skupinou sú deti. Precitlivenosť na roztoče sa z inhalačných alergénov prejavuje ako prvá vzhľadom na skorý a tesný kontakt s alergénmi hneď po narodení. Roztoče predstavujú riziko perzistujúcich foriem alergického ochorenia a to:

a. alergickej nádchy
b. bronchiálnej astmy
c. atopického ekzému

Alergia na roztoče sa môže prejaviť svrbením nosa, tváre, hrdla, jazyka a podnebia, upchatým nosom, dráždivými pocitmi v očiach (pocit piesku v očiach), slzením, svrbením kože na celom tele, ekzémami, vyrážkami, opuchom pier a viečok, kašľom, dýchavičnosťou, piskotmi, bolesťami hlavy, dyspeptickými ťažkosťami a až anafylaxiou. Pri roztočovej alergii treba mať na pamäti skríženú precitlivenosť na mäkkýše a kôrovce (krevety, mušle, morské živočíchy a podobne) a možnosť vzniku hnačiek, vracania a až anafylaktického šoku. 

Diagnostika alergie na domáci prach – roztoče

Anamnéza

Anamnéza má v procese určovania správnej diagnózy mimoriadny a prakticky nenahraditeľný význam. Vedie v mnohých prípadoch priamo k diagnóze (až v 50 – 90 %), alebo veľmi výrazne zúži rozsah možných ochorení, či usmerní ďalšie pátranie. Pacient musí mať pocit, že mu lekár venoval dostatok času, záujmu (lekár sa dokáže vcítiť do ťažkostí pacienta) a malo by byť vytvorené vhodné prostredie na rozhovor s pacientom. Otázky sa pacientovi formulujú jasne a zrozumiteľne, s ohľadom na jeho vzdelanie a inteligenciu. Pri alergologickom vyšetrení je často vhodné použiť dotazník s otázkami zameranými na rodinnú, pracovnú, sociálnu a osobnú anamnézu a hlavne s otázkami týkajúcimi sa prostredia, v ktorom pacient žije a pracuje (vplyv možných alergénov, ako sú zvieratá, lieky, potraviny a podobne). Dotazník sa môže poskytnúť pacientovi ešte pred samotným vyšetrením, aby sa mohol bez časového stresu zamyslieť a správne vyplniť otázky, na ktoré nie je pri osobnom rozhovore v ambulancii schopný odpovedať (zabudne, je v strese, neprikladá daným otázkam dôležitosť). Dôležité sú údaje o spôsobe bývania (koberce, matrace, typ vykurovania, staré budovy), spôsobe stravovania, pracovnom prostredí a kontakte s možnými pracovnými alergénmi. V rodinnej anamnéze často nachádzame spojitosť ochorenia s alergiami u príbuzných (rodičia, súrodenci, starí rodičia, deti ale aj vzdialenejší príbuzní).

Fyzikálne vyšetrenie

Fyzikálne vyšetrenie sa v zásade nelíši od bežného vyšetrenia pediatrom alebo internistom. Alergológ venuje veľkú pozornosť celkovému výzoru pacienta (aktívne vnímať a sledovať pacienta), stavu kože, očných spojiviek a viečok, nosnej sliznice a posluchovému pľúcnemu nálezu. Koža alergikov býva suchšia, zvýšenú pozornosť je potrebné venovať predilekčným miestam (flexorové a intertriginózne plochy, krk, uši, mihalnice). Na očiach si všímame pigmentácie pod očami, opuch mihalníc, prekrvenie spojoviek, preverujeme svetloplachosť, citlivosť na chlad a prievan, prípadne nosenie kontaktných šošoviek. Na nose sa zameriavame na nosové vchody – bývajú prekrvené, ragády a farbu slizníc. Čo sa týka uší, každý alergológ by mal vyšetriť vonkajšie zvukovody, kde môžu byť často ekzematózne zmeny a je potrebné myslieť na kontaktnú alergiu alebo iné kožné ochorenia ako seborrhea, impetigo a podobne. Na krku je okrem kožných zmien u atopikov potrebné hmatať možné zväčšenie lymfatických uzlín. Na hrudníku si všímame techniku dýchania, inspiračné postavenie hrudníka, prácu pomocných svalov a hlavne auskultujeme pri forsírovanom exspíriu, čo pomáha odhaliť skryté formy obštrukcie. Imunoalergológ by mal vedieť posúdiť celý interný nález.

Alergénové testy.

Alergénové testy delíme na:

→    IN VIVO

  1. kožné 
    • skarifikačný
    • trecí 
    • prick test a/alebo prick by prick test
    • intrakutánny
    • epikutánny
  2. provokačné
    • spojovkový
    • nosový
    • prieduškový
    • orálny  
  3. expozičné
  4. eliminačné

→    IN VITRO

a. imunochemické analytické metódy 

  • imunoprecipitačné v roztoku alebo  v géli
  • ligandové metódy
  • metódy imunoodtlačkov
  • polymerázová reťazová reakcia

b. bunková diagnostika

  • mikroskopické metódy
  • cytometrické metódy

c. humorálna diagnostika 

  • dôkaz IgE celkového
  • stanovenie alergénovo špecifických imunoglobulínov IgG, IgA, IgM, IgE, IgD

d. mediátory efektorovej fázy

  • mastocyty, bazofily (histamín, tryptáza, chymáza, suflidoleukotriény, C-kit-Ligand (CD117), PAF, interleukíny, adhezívne molekuly
  • eozinofily (MBP, ECP, EPO, EDN/EPX, PGE2, cytokíny)
  • neutrofily (MPO, laktoferín, tryptáza, chymáza, elastáza)
  • Th2-lymfocyty (IL3, IL4, IL5, IL10, IL13, GM-CF)
  • endotelové bunky
  • neuróny (neuropeptidy)

3D render čiastočky peľu.
3D render čiastočky peľu.
Celkovo možno zhrnúť, že výsledky prickových testov korelujú s výsledkami in vitro testov pri diagnostike alergických ochorení. Kožné testy sú senzitívnejšie až o 100 % oproti in vitro testom (60 – 80 %). Falošná pozitivita metód in vitro pri negativite kožných testov môže byť spôsobená prítomnosťou krížovo reagujúcich sacharidových determinantov, a to bez schopnosti naviazania sa na dve molekuly IgE na mastocyte, a tým nespustenia degranulácie a vyplavenia histamínu. (Hrubiško, 2003) Kožné testy lepšie korelujú s klinickým priebehom než väzbové laboratórne metódy. Kožné testy a hodnota celkového IgE neposkytujú jednoznačnú odpoveď o klinickom význame alergénu, informujú iba o miere senzibilizácie pacienta, ktorá nemusí korelovať s klinickým priebehom. Niekedy môže ísť dokonca o laboratórnu pozitivitu s negatívnou klinikou (potenciálni alergici alebo vyhasnutá klinika). Preto by sa mal dobrý alergológ – diagnostik spoliehať nielen na laboratórne vyšetrenia alebo kožné testy, ale aj na zosúladenie so správnou a dôkladnou anamnézou. Pri ordinovaní laboratórnych vyšetrení by mala existovať postupnosť od základných vyšetrení, cez vyšetrenie krvného obrazu a diferenciálneho krvného obrazu, imunoglobulínov vrátane IgE celkového až k etapovitému indikovaniu zložitejších, špecifickejších a ekonomicky náročnejších vyšetrení. Zavedením vyšetrovania škály syntetizovaných rekombinantých alergénov a alergénových komponentov sa očakáva dodiagnostikovanie alergického ochorenia šité zvlášť pre každého pacienta.

Liečba 

Súvislosť expozície bytovým prachom so vznikom astmy bola pozorovaná už v 18. storočí. Cook a Kern v roku 1920 nezávisle na sebe informovali o vysokom výskyte reakcie okamžitej precitlivenosti na extrakt bytového prachu. V rovnakej dobe bola s úspechom vykonaná terapia astmy minimalizáciou množstva bytového prachu (Van Leeman). Boli to v podstate prvé pokusy o liečbu elimináciou alergénov domáceho prostredia. V šesťdesiatych rokoch spôsobilo všeobecný údiv zistenie, že alergizujúce škodliviny v bytovom prachu nie sú chemického, ale biologického pôvodu. Klinický stav astmatikov koreloval s množstvom roztočov Dermatophagoides v skúmanom prachu. Roztoče bytového prachu sa do ľudského organizmu dostávajú najmä vdychovaním priamo z postele, v ktorej človek trávi asi polovicu života. V domácom ovzduší je ich rozptýlené minimálne množstvo. Opatrenia proti roztočom bytového prachu majú jednoznačne začínať v spálni pacienta, a to výmenou obliečok, starostlivosťou o matrace, vankúše a používaním prikrývok zo špeciálnych mikrovláknových látok, ktoré sú nepriepustné pre roztoče aj ich alergény. Nie je možné úplne sa zbaviť roztočov. Obliečky proti roztočom však môžu úspešne riešiť problém ich hlavného zdroja, ktorým je nepochybne posteľ. Kvalitné materiály z dutého vlákna sú výhodné tým, že je možné opakovane ich prať pri teplote najmenej 60 stupňov Celzia. Ak sa tieto hlavné zdroje roztočov nevyriešia, ostatné úpravy domáceho prostredia nemôžu pomôcť.

Protialergické lieky delíme na:

  1. úľavové
    • antihistaminiká 
    • bronchodilatancia 
  2. preventívne
    • kortikosteroidy
    • antileukotriény
    • imunoterapia alergénovými vakcínami
    • klimatická liečba

Preventívne opatrenia pri dokázanej roztočovej alergii

V prípade potvrdenej roztočovej alergie sú na prvom mieste bytové úpravy vedúce k zníženiu množstva a objemu prachu (odstránenie kobercov, kožušín, záclon, závesov, páperových perín, diek, ktoré sú lapačmi prachu). Je nevyhnutné zbaviť sa starých a nepotrebných vecí z domácnosti. Na matrace, prikrývky a vankúše je potrebné používať špeciálne polopriepustné obliečky z mikrovlákna. Povlak proti roztočom funguje na princípe fyzickej bariéry medzi zdrojom roztočových alergénov (t. j. matracmi, vankúšmi alebo perinou) a alergickým človekom. Môžeme sa stretnúť aj s označením bariérové povlaky. Látka, z ktorej sú protiroztočové povlaky ušité, je tkaná tak nahusto, že aj keď zostane priedušná, mikroskopické častice, ako sú práve alergény, už neprepustí. Alergény z postelí sa tak behom spánku nedostanú do dýchacích ciest alergika, ani na jeho pokožku, a tým sa výrazne zlepší jeho zdravotný stav. Bariéra funguje aj v opačnom smere. K roztočom uväzneným v „posteľovinách” sa cez poťah nedostane potrava (ktorú tvoria najmä šupinky ľudskej kože) a tak postupne hynú. Ochranné povlaky matracov nie je možné účinne nahradiť žiadnym iným opatrením. Posteľná bielizeň má byť z čistej bavlny, nevyhnutné je pravidelné vetranie postelí a takisto je dôležité nehromadiť pod posteľou zbytočné veci. Ak sa pacient nechce vzdať kobercov, potom je potrebné vysávať koberce a čalúnený nábytok vysávačom vybaveným zdvojenými stenami vrecúšok a HEPA filtrom. Pacient by mal pri vysávaní používať masku proti vdychovaniu zvírených alergénov.

Na druhom mieste v prevencii je čistota prostredia

Dôležitá je aj čistota prostredia a denné upratovanie namokro, čím sa minimalizuje výskyt prachu vo forme lietania chumáčov po parketách, za nábytkom a pod posteľou. Najvhodnejšie podlahové krytiny sú také, ktoré sa dajú stierať navlhko. K upratovaniu je potrebné zvoliť prostriedky vhodné pre alergikov (akaricídne prípravky). V poslednom období sa preferuje upratovanie tlakovými parovými čističmi – použije sa iba čistá voda. Ak je potrebné použitie agresívnych prípravkov v domácnosti, počas práce je vhodné intenzívne vetranie a prácu zveriť nealergikovi. Vankúše a prikrývky možno namiesto špeciálnych obliečok ošetrovať pravidelným praním. Aby bol tento náhradný postup skutočne účinný, je potrebné prať prikrývky a vankúše každý týždeň, a to najmenej pri 60 °C. Suché čistenie môže síce roztoče zabiť, ich alergény však neodstraňuje. Nevyhnutné je aj pravidelné a časté pranie všetkej posteľnej bielizne. Odporúča sa jednoduché zariadenie miestností umožňujúce bezproblémové upratovanie a odstraňovanie prachu. Ak je to možné, spálňu zo suterénu presťahujte do vyššieho poschodia.

  • Odevy a iné predmety zadržiavajúce prach uzatvárajte v skriniach.
  • Úpravou pomerov vo vnútornom prostredí vytvoríte nevhodné podmienky pre rast a rozmnožovanie roztočov (hlavne v spálni). Teplota v byte by mala byť do 20 °C optimálna vlhkosť okolo 56 %. Zároveň je potrebné často a dôkladne vetrať.
  • Možnosť využitia akaricídnych prípravkov (chemické látky vedúce k zníženiu a usmrteniu roztočov) pri upratovaní, čistení čalúneného nábytku a matracov z postelí a používa sa aj ako prídavok pri praní.
  • Deťom je vhodné kupovať umývateľné hračky alebo vhodné na pranie. Dnes je široké spektrum hračiek určených pre alergické deti (materiál aj výplň). Roztočom sa nedarí v mraze, preto je dobré naučiť deti, aby dovolili dať svoje hračky na niekoľko hodín do mrazničky. Je potrebné odstrániť vypchaté hračky s textilnými povrchmi a ďalšie náročne umývateľné a čalúnené predmety, pokiaľ nejde o špeciálne výrobky pre alergikov. Ak takéto hračky v spálni zostávajú, majú sa tiež často prať, a to rovnako ako lôžkoviny pri 60 °C. Deti by sa nemali hrať v posteliach a na pohovkách, skákať tam a viesť vankúšové boje.
  • Takisto je vhodné umiestniť v bytoch kvalitné čističky vzduchu, zvlhčovače alebo odvlhčovače.
  • Byty s prítomnosťou domácich maznáčikov majú vyšší výskyt roztočov. O vhodnosti chovu domácich zvierat sa poraďte s lekárom.
  • Zabezpečte nefajčiarske prostredie v celom byte.

Preventívne opatrenia sú dôležitou súčasťou liečby, bez nich môže prísť k zlyhaniu celej liečby, progresii ochorenia, prípadne k nutnosti siahnutia po silnejších liekoch (viac nebezpečných nežiaducich účinkov). Výsledkom dôslednej prevencie sú opakované dôkazy pacientov, že v iných domácnostiach, hotelových izbách či v starých chalupách bez úprav proti roztočom cítia zhoršenie stavu.

Záver

Alergológovia predpokladajú, že v roku 2020 už bude alergikom prakticky každý človek. Vyplýva to zo životného prostredia, z toho, čo si obliekame, jeme. Okolie mení aj našu genetickú výbavu – sú to epigenetické zmeny. Z generácie na generáciu sa zvyšuje náchylnosť na alergiu, ktorá nie je zakódovaná v génoch. Tak ako v iných odboroch, aj v alergológii sa objavujú stále nové diagnostické možnosti, rozširuje sa ponuka laboratórnych testov, žiadny test však nenahradí klinické vyšetrenie. Pri interpretácii alergologických laboratórnych nálezov je hlavným problémom odlíšenie klinicky nevýznamných pozitívnych nálezov a nešpecifickej laboratórnej pozitivity v dôsledku skríženej reakcie medzi alergénmi. Riziko falošne negatívnych výsledkov hrozí pri alergénoch, u ktorých i cez vysokú špecificitu dosahujeme nízku senzitivitu testu, ako to môže byť aj pri alergénoch roztočov. (Honzová, 2009) Laboratórne vyšetrenia in vitro patria medzi pomocné metódy v diagnostike alergológie, ktoré môžu viesť k správnej diagnostike a liečbe pri správnej interpretácii. Dôležité je dodržať pravidlá počas predanalytickej, analytickej a postanalytickej fázy laboratórneho vyšetrenia. V správnosti laboratórneho vyšetrenia hrá dôležitú úlohu poučenie pacienta pred odberom, dôležité je včasné spracovanie materiálu a samozrejme voľba akreditovaného laboratória. Základom vyšetrenia alergického pacienta a dôkazu príčiny ochorenia ostáva podrobná anamnéza, klinické vyšetrenie a kožné testy. Základom liečby alergických ochorení je snaha o úplnú elimináciu alergénu z okolia pacienta a kombinácia farmakologických a nefarmakologických prostriedkov. Efekt liečby závisí od správne stanovenej diagnózy, včasne zahájenej liečby, optimálneho výberu alergénu pre alergénovú imunoterapiu a hlavne od spolupráce pacienta s lekármi a ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi.

Literatúra:

  1. „Alergie a jak im čelit“. Domáci lékař. MAYDAY publishing, 2008, 207s. ISDN 978-80-86986-35-7
  2. Bergendiová K.: „Alergia a možnosti liečby”. Dostupné na: http://abysportnebolel.sk/zdravie/alergia-a-moznosti-liecby/, 2012.
  3. Bidat E., Loigerot Ch.: Alergie u dětí. Portál s.r.o. Praha 2005. 148 s. ISBN80-7178-936-4
  4. Honzová S.: „Možnosti laboratorní diagnostiky alergie”. Interní Med. 2009. 11(4); 168 – 170 s.
  5. Hrubiško M. a kol.: Alergológia. Vydavateľstvo osvete Martin. 2003. 1. vydanie, 518 s. ISBN 80-8063-110-7
  6. Novák, J. Novotná B.: Alergie a astma. V těhotenství, prevence v dětství. Grada Publishing 2013. 244 s. ISBN 13: 978-80-247-4390-5
  7. Novák J.: „Astma, alergie a roztoči“. Setkáni lékářu ČR a SR v Litomyšli. 8. ročník, 2009.
  8. Petrů V. a kol.: Dětská alergologie. Mladá fronta a.s. Praha 2012, 531 s. ISBN 978-80-204-2584-3
  9. Stites P. D., Terr A. I.: Základní a klinická imunologie. Victoria Publishing 1994. 744s. ISBN 80-85605-37-6
  10. Špičák V., Panzner P. a kol.:  Alergologie. Galén 2004. 1. vydanie. 348 s. ISBN 80-7662-265-X
  11. Teřl M., Rybníčke O.: Asthma bronchiale v příčinach a klinických obrazech. GEUM Praha s.r.o. 2008. 311 s. ISBN 978-80-86256-59-7
Hodnotenie článku

inVitro 1/2014

Imunológia a alergológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2014 Imunológia a alergológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro