Koronavírus očami internistu v Rakúsku

V podstate som sa pripravoval na veľmi dobrý rok. Keďže sa mi v posledných rokoch nahromadilo veľa dovolenky (na začiatku roku 2020 mi zostávali ešte dva dni z roku 2018, ktoré som následkom permanentného nedostatku personálu nemohol vyčerpať), sadli sme si s kolegyňou, ktorá dovolenky plánuje a spolu sme vytvorili plán na odbúranie mojej dovolenky. Podarilo sa. Vyzeralo to skvelo.

Naplánoval som si:

  1. Lyžovanie v Južnom Tirolsku na marec – zatiaľ som ešte v Taliansku nikdy nelyžoval, vždy len v Rakúsku. Po minuloročnej letnej návšteve Dolomitov som sa do tej oblasti zamiloval a chcel som ju spoznať aj v zime.
  2. Výlet s mamou do Jeruzalema. Mama má už 83 rokov, ale je chvalabohu ešte vo veľmi dobrej kondícii, a tak som sa rozhodol ukázať jej sväté miesta.
  3. Pretože sme so ženou neboli už tri roky v Taliansku, rozhodol som sa to napraviť a tohtoročnú dovolenku stráviť tam. Polovicu poznávaním nových miest – už mi začali dochádzať destinácie pre môj blog, a potom pri mori, aby si žena zaliečila jej chronický zápal dýchacích ciest.

Už sa smejete, však?

Najskôr to bol len chýr. Niekde v ďalekej Číne sa objavil nebezpečný vírus a zabíja tam ľudí. Na to sme zvyknutí. V Číne sa každú chvíľu objavujú nebezpečné vírusy a potom zasa zmiznú a Čína je príliš ďaleko na to, aby sa človek nechal znepokojiť.

A potom to odrazu vybuchlo v Lombardii. Kto z nás tušil, že tam v textilných fabrikách pracujú tisícky Číňanov, ktorí pendlujú tam a naspäť a práve prileteli z osláv nového čínskeho roku? Už vo februári to začalo u našich južných susedov vyzerať zle, napriek tomu neodolali a nechali odohrať stretnutie Champions league medzi Atalantou Bergamo (ktorá sa do tejto súťaže kvalifikovala prvý raz) a Valenciou na milánskom štadióne San Siro. Tisícky fanúšikov z Bergama tam odcestovali autobusmi a pretože Bergamo nanešťastie vyhralo 4:1, slávilo sa nielen na štadióne a potom v autobusoch, ale aj celú noc doma s príbuznými, aj s dedom a babkou, pochopiteľne. Tak sa to v Taliansku patrí. A tragédia nenechala na seba dlho čakať. V kúzelnom mestečku Bergamu, ktorým ma kedysi pred rokmi chcelo sprevádzať sympatické a pekné dievča menom Samuela s neskutočne dlhými čiernymi vlasmi a hovoriace všetkými možnými jazykmi; v mestečku, kde sme si s manželkou liečili grapou žalúdky pokazené v Turíne kuchyňou nesmierne kreatívneho kuchára, v dôsledku čoho sme neokúsili miestnu bergamskú špecialitu – polentu; v meste so 160 000 obyvateľmi malo v nasledujúcich týždňoch na infekciu týmto zákerným čínskym vírusom zomrieť 5 000 ľudí.

Po Lombardii nasledovalo Švajčiarsko, Španielsko, Británia, Belgicko a nakoniec aj Spojené štáty americké.

Myslím, že sa tu o mojej dovolenke nemusím ďalej rozpisovať. Lyžoval som v Rakúsku, výlet do Izraela som odriekol – chcel som letieť privátne, hotel som teda mohol stornovať a na peniaze za letenku od AUA ešte stále čakám. Náhradný program v Prahe s Toscou v Národnom divadle padol tiež a o letnom Taliansku môže moja žena len snívať – jej nos zostane tohto roku upchatý a hlas zachrípnutý. Kým som stihol zájsť navštíviť mamu, zavreli mi české úrady štátnu hranicu pred nosom – a zostal som sedieť doma.

Už som sa zmienil, že mi ten vírus bol od prvého okamihu veľmi nesympatický? Rakúsko sa na samom začiatku epidémie nevyznamenalo. Žiadostivosť po peniazoch vytvorila z Tirolska, najmä z Paznautalu s Ischglom, skutočné semenište vírusovej nákazy. Tisícky nakazených turistov vyviezli infekciu do celého sveta, najmä do Nemecka, na Island, do Nórska a Švédska. Bary, kde ide pri „Apres-ski“ skutočne telo na telo, boli ideálnym miestom na prenos infekcie – a to aj s veľmi vážnymi priebehmi. Lekári z nemocnice v Zamsu by o tom mohli rozprávať. Potom ale zakročila vláda vo Viedni, urobila s naháňaním zárobku za každú cenu poriadok a dala celé Tirolsko do karantény.

Od piatku 13. marca skončila v Rakúsku všetka sranda. Alebo prinajmenšom skončiť mala. Že bolo niektorým podnikateľom ľúto ujdeného zisku a organizovali ešte narýchlo Kongres intenzívnej medicíny v Sankt. Christophu, autobusový zájazd pre dôchodcov do Wolfsbergu alebo stanovú slávnosť v Lebringu, malo mať ďalekosiahle dôsledky. Niekoľko pacientov, ktorí sa na týchto akciách zúčastnili (ako aj na pohrebe miestnej VIP), sme potom prekladali na JISku a skončili na ventilátoroch.

Obete týchto akcií som mal čiastočne možnosť spoznať osobne. Ako sa zdá, pre intenzitu ochorenia boli rozhodujúce nasledujúce skutočnosti:

  1. Vírusová záťaž. Čím viac vírusov pacient dostal, tým horšie prebiehalo jeho ochorenie. Najhoršie boli malé a uzatvorené priestory, kde dochádzalo k najväčšej expozícii – lietadlá, autobusy, apres-ski bary, stany, koncertné a tanečné sály. Prvý český pacient, ktorý skončil dokonca na ECMO, bol taxikár, ktorý viezol vo svojom aute (v malom uzatvorenom priestore) nakazených zákazníkov. Zdá sa, že je veľmi podstatné, či sa človek nakazí desiatimi vírusmi alebo ich dostane desiatky miliárd.
  2. Vek pacienta a jeho základné choroby. Prečo sa práve vysoký tlak zdal byť najväčším rizikovým faktorom, sa snaží vysvetliť hypotéza ACE-2 receptorov v pľúcnych bunkách, ktoré vírusu covid-19 slúžia ako vstupná brána do pľúc. Tieto sú pri liečbe takzvanými ACE blokátormi namnožené.
    Či je to pre priebeh ochorenia skutočne rozhodujúce, nie je ešte klinicky dokázané.
  3. Stav imunity. Nie je žiadnym tajomstvom, že chrípkové epidémie prichádzajú v zime práve preto, že naša imunita je v zime oslabená, predovšetkým nedostatkom vitamínu D. V zime medzi novembrom a marcom stojí slnko v našich zemepisných šírkach tak nízko, že lúče ultrafialového svetla, zodpovedné za tvorbu vitamínu D v koži, cez atmosféru vôbec neprejdú.
  4. Skutočnosť, že sa deti ukázali voči nákaze ako nezvyčajne odolné, vysvetľovala virologička Soňa Peková tým, že deti sú vlastne plné koronavírusov – iných nezhubných druhov, ktoré sú hlavnými pôvodcami zvyčajných detských infekcií. A tieto koronavírusy sú veľmi majetnícke. Do bunky, v ktorej sídlia, nikoho nevpustia a už vôbec nie zlého mutanta z Wuchanu. Napriek tomu som sa neodhodlal zájsť k dcére a požičať si od vnučky jej sopeľ z nosa a pokúsiť sa týmto spôsobom zabrániť vstupu vírusu do mojich dýchacích ciest.

Opatrenia prijaté rakúskou vládou boli energické a zabránili masovému rozšíreniu infekcie. Systém bol nastavený tak dobre, že ani ľudský faktor v ňom nedokázal spôsobiť chaos a ďalšie tragédie. Veľa lokálnych rozhodnutí bolo v atmosfére strachu prijatých emocionálne a platí, že kde vládnu emócie, zdravý rozum trpí. Dovolil by som si poznámku, že úmrtnosť zdravého rozumu bola pri stretnutí s covidom-19 stopercentná. Napriek tomu všetko viac-menej fungovalo.

V nemocnici vyčlenili pre covid tri oddelenia. Jedno oddelenie bolo rezervované pre podozrivých pacientov, dve ďalšie pre dokázané prípady. Naša partnerská nemocnica bola zatvorená celkom, aby slúžila pre doliečovanie koronavírusových pacientov, ktorých stav by sa zlepšil – nakoniec tam nedorazil ani jeden – išli po vyliečení domov. Zo zvyčajných 128 lôžok nám odrazu zostalo pre starostlivosť o „necovidových“ pacientov dvadsaťsedem. Keď už nám pacienti začali takmer vypadávať z okien, bolo pre nich predsa len otvorené jedno oddelenie v partnerskej nemocnici. Všetko bol učebný proces, pretože ešte nik nebol s takouto chorobou konfrontovaný. Tak bolo napríklad potrebné naučiť ľudí v triáži, ktorá rozdeľovala pred nemocnicou pacientov na možné infekčné a neinfekčné prípady a posielala ich do dvoch oddelených ambulancií, klásť štyri strategické otázky: „Máte teplotu?“ „Kašlete?“ „Máte problémy s dýchaním?“ „Vyskytuje sa u vás v rodine ochorenie s horúčkou?“ Trvalo to, ale naučili sa to. Neskôr pochopili aj to, že ľudia, ktorí tieto otázky zodpovedali negatívne, môžu byť napriek tomu vpustení do nemocničnej ambulancie. Srdcový infarkt môže byť dôvodom pre liečbu, aj keď pacient nie je nakazený covidom. Všetko to bolo ako motor, ktorý sa rozbieha so škripotom a vynechávaním, ale postupne sa premazáva vlastnou činnosťou.

Pacienti s dokázanou infekciou boli prevážaní do centrálnej, na covid-19 špecializovanej nemocnice. To sa ukázalo ako veľmi praktické. Tam totiž pracovali lekári len s dokázanými infekciami a patrične sa chránili. Práve ochrana zdravotníckeho personálu sa ukázala ako kľúčová pri zabránení šírenia infekcie – v Taliansku, Španielsku alebo vo Veľkej Británii sa to nepodarilo a personál prenášal infekciu ďalej na pacientov, a to v obrovských dávkach. Brodiť sa miliardami vírusov bolo životunebezpečné pre lekárov, sestry a následne aj pre ich pacientov.

Prekvapujúci bol priebeh zápalov pľúc ako najzávažnejšej komplikácie infekcie. Subjektívny stav pacientov bol veľakrát lepší ako ich objektívne parametre. Keď sa nám zdekompenzoval covidový pacient na JISke, dohodol som sa s centrálnou nemocnicou, že im ho pošleme už zaintubovaného – transport je tak podstatne jednoduchší. Obliekol som sa do všetkých ochranných prostriedkov – dvoje rukavíc, ochranný plášť a zástera, respirátor, čapica a ochranné okuliare – intubácia je najväčším rizikom pre ťažkú nákazu, pretože aerosól z dýchacích ciest obsahuje miliardy vírusov. Keď sme s rovnako oblečenou sestričkou vstúpili na JISku, zízali sme na pacienta, ktorý sa práve s chuťou napchával obedom, ktorý mu medzitým podstrčila ošetrovateľka, aj keď na monitore ukazovala jeho saturácia kyslíka osemdesiat percent (pod deväťdesiat je hodnota kritická). Z intubácie, samozrejme, nebolo nič, poslal som ho do covidovej nemocnice s desiatimi litrami kyslíka za minútu. V nestráženej chvíľke si kyslík dal dole a telefonoval niekoľko minút v dobrej nálade so synom, zatiaľ čo jeho saturácia klesala pod osemdesiat percent a ja som sa potil namiesto neho. Neskôr som sa dozvedel, že tento stav má dokonca odborný názov „happy hypoxemic“. Pacienta zaintubovali o deň neskôr, po dramatickom priebehu vrátane reanimácie nakoniec prežil.

Práca v ochranných prostriedkoch nie je práve veselá, najmä, pokiaľ v nich človek má zabezpečiť akútneho pacienta, k čomu patrí intubácia, napichnutie centrálnej žily, artérie a zavedenie žalúdočnej sondy. To všetko trvá približne hodinu a je to pre starnúceho pána (mňa) fyzicky pomerne náročná záležitosť. Pretože nosím okuliare (v mojom veku žiadny div), potrebujem ešte jedny ochranné okuliare na nich. Tie sa, samozrejme, rýchlo zarosia, takže človek nič nevidí. Potom začne tekutina po sklách stekať a zas niečo vidí. Keď sa ale začnú v týchto ochranných okuliaroch tvoriť hladinky, je zábava definitívne na konci. Našťastie sme neskôr dostali ochranné štíty s vizírom a tým sa pracovné podmienky podstatne zlepšili. Ako som už písal, všetko bol učebný proces.

Práve ochrana zdravotníckeho personálu sa ukázala ako kľúčová pri zabránení šírenia infekcie.

Veselé to začalo byť, keď sa u nás nakazila na jednotke intenzívnej starostlivosti jedna sestra. Ako, to nik nevie, od koho, vieme. Deväťdesiatročná starenka so zápalom pľúc doma zaspala večným spánkom. Jej dcéra sa s tým nechcela zmieriť a mamu resuscitovala (vrátane dýchania z úst do úst). Potom zavolala záchranku a tá babku zaintubovala a doviezla k nám na JISku, kde starenka na druhý deň zomrela. Stará pani bola pozitívna na covid-19, nakazila sa na psychiatrii, kde bola hospitalizovaná kvôli stavom zmätenosti pri jej ťažkej demencii. Aj keď boli pri jej príjme dodržané všetky bezpečnostné opatrenia, pretože každý pacient v bezvedomí musel byť automaticky považovaný za možného pozitívneho pacienta, jedna z našich sestier sa nakazila.

Keď to prasklo – všetci, ktorí boli s tou starou dámou v kontakte, boli testovaní – vypukla panika. A tak som sa musel priznať, že som sa k tej sestričke priblížil v nočnej službe na celé dva metre – bližšie sa k nej nepribližujem ani za iných okolností, dôvodom je jej výrečnosť. Následkom bola dvojtýždňová karanténa. Dostal som k tomu písomne výmer právneho oddelenia okresného úradu. Pretože som bol uznaný za osobu kľúčového významu (to malo zrejme pomôcť môjmu doráňanému egu), bolo mi dovolené jazdiť do roboty, ale to bolo všetko. Obchody, trafiky, lekárne, ako aj zdravotné prechádzky mi boli zakázané. A to napriek tomu, že som bol dvakrát negatívne testovaný. K mojej manželke doma som sa nemal približovať na menej ako dva metre a aj to len v ochrannom rúšku, mali sme mať oddelené kúpeľne a toalety a, samozrejme, spálne (chvalabohu som ju z našej spoločnej spálne už pred niekoľkými rokmi vychrápal), jesť sme mali časovo oddelene. Verte, alebo neverte, jedného krásneho dňa mi zazvonil telefón, ohlásila sa miestna polícia. Človek nemá dobrý pocit, keď mu volá polícia a nemal som ho ani ja. Policajti boli veľmi zdvorilí. Niekoľkokrát sa ospravedlnili, kým mi povedali svoje želanie – aby som vyšiel pred dom a ukázal sa im, že som naozaj doma a dodržujem opatrenia karantény. Až keď som vyšiel pred dvere, všimol som si ich auta pred bránou pri vjazde do našej záhrady – modré svetlo, našťastie, nezapli, aby tým zo mňa neurobili pre susedov už navždy hľadaného kriminálnika. Nechceli ani vidieť môj osobný preukaz a držali sa odo mňa v predpísanom odstupe dvoch metrov.

Mimochodom, krízový štáb mi prikázal nosiť v robote masku FFP-2. Túto som si mal vždy nasadiť už pred vstupom do nemocnice a potom ju pre ďalšie použitie prechovávať v mojej služobnej miestnosti. Dovolil som si namietať, že si neviem predstaviť, ako by som to mal fyzicky urobiť. Ako si mám už pred nemocnicou nasadiť masku, ktorú mám v služobnej miestnosti? Samozrejme, som jednoducho nepríjemný kverulant. Krízový štáb sa ale mojou námietkou zaoberal a nakoniec našiel aj riešenie. Popis tohto riešenia by zdvojnásobil rozsah tohto článku a preto ho mojich čitateľov ušetrím. Radšej som si zobral dovolenku. V tom čase som síce mal byť s mamou v Izraeli, ale čo sa dá už robiť? Karanténa je karanténa.

Práca v ochranných prostriedkoch nie je práve veselá, najmä, pokiaľ v nich človek má zabezpečiť akútneho pacienta, k čomu patrí intubácia, napichnutie centrálnej žily, artérie a zavedenie žalúdočnej sondy.

Covid-19 mi jednoducho lezie na nervy. A to veľmi. Prevrátil mi život naruby, z roka, na ktorý som sa naozaj tešil, urobil nepoužiteľnú zavírusovanú verziu. Aby som pravdu povedal, najradšej by som ho zabil – ale to nie som sám.

Neviem, nakoľko je to známe, ale v roku 2017 mali hrdinovia Asterix a Obelix do činenia so zloduchom Coronavirom. Porazili ho, samozrejme, vďaka čarovnému nápoju mága Miraculixa. Tak na ten ešte stále čakáme. Ale keď príde, potom nech sa ten vírus teší...

Je potešujúce, akí sú ľudia kreatívni a koľko karikatúr, videí a satirických vtipov na koronavírus vzniklo. Niečo, čo v nás zobúdza pocit bezmocnosti, čo nenávidíme alebo si z toho robíme žarty.
Aj šibeničný humor je lepší ako plač.

Hodnotenie článku

inVitro 2/2020

Koronavírus

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2020 Koronavírus. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro