V nemocnici nemali ani pitnú vodu – rozhovor s MUDr. Veronikou Polcovou z Lekárov bez hraníc

Na Papue Novej Guinei je jedna z najväčších prevalencií tuberkulózy na svete. Jednou z najhorších oblastí je provincia Gulf Province s koncovou nemocnicou v Kereme. Niet sa čo diviť. Keď tam v roku 2014 prišli Lekári bez hraníc, v nemocnici nefungovalo skoro nič. Prvým krokom bolo teda založiť fungujúcu TBC kliniku s riadnou infekčnou kontrolou a evidenciou pacientov. Práve tu pôsobila odvážna mladá lekárka Veronika Polcová, ktorá pohodlnú prácu na pľúcnom oddelení vymenila za pomoc ľuďom v rozvojových krajinách.

Pani doktorka, mohli by ste nám najskôr prezradiť, kedy a prečo ste sa rozhodli venovať humanitárnej činnosti?

Počas štúdia na 1. LF UK v Prahe som bola na mesačnej stáži v Sudáne a veľmi ma to oslovilo. Prišlo mi to ako zaujímavý spôsob pomoci ľuďom a okrem toho sa mi páčilo cestovať, spoznávať nové kultúry a ľudí. To bol prvý impulz.

Kedy ste o tom začali uvažovať vážnejšie a prečo práve Lekári bez hraníc?

V roku 2013 som skončila atestáciu na pľúcnom oddelení v Thomayerovej nemocnici v Prahe, kde som potom ostala pracovať. Po istom čase som chcela zmeniť pracovný stereotyp a spomenula som si na mojich pražských susedov, zhodou okolností tiež mladých slovenských lekárov, ktorí absolvovali misie práve s Lekármi bez hraníc (MSF). Išla som sa teda pozrieť na jeden z ich informačných večerov, ktoré v Prahe pravidelne organizujú, zaujalo ma to a podala som si prihlášku.

Takže ste podali prihlášku a čakali kým sa vám ozvú?

V podstate áno, ale také jednoduché to zasa nie je. Keď si podávate prihlášku a oslovia vás, idete na pohovor a testy do rakúskej pobočky vo Viedni, s ktorou česká kancelária na výberovom konaní spolupracuje. Trvá to dva dni, robíte rôzne cvičenia, riešite prípadové štúdie a potom sa s vami porozprávajú tvárou v tvár. Bolo to náročné, ale veľmi zaujímavé. Ak ste prijatí, absolvujete intenzívny 10-dňový kurz v Ženeve, na ktorom sa dozviete, čo všetko budete robiť, lekári z rôznych projektov vám porozprávajú, s čím sa môžete stretnúť, riešite ďalšie prípadové štúdie a podobne. Keď som sa z kurzu vrátila, naďalej som pracovala na pľúcnom v nemocnici a čakala som na telefonát.

A v nemocnici vedeli o tom, že môžete každú chvíľu odísť?

S pani primárkou, ktorá ma v mojom rozhodnutí podporovala, som bola dohodnutá, že od júna (2014, pozn. red.) by ma na pol roka uvoľnila na neplatené voľno.

Aké boli prvé ponuky a kedy ste odišli na vašu prvú misiu?

Keďže som špecializáciou pľúcny lekár, tak ma chceli prirodzene lokalizovať v rámci tuberkulóznych (TBC) projektov. Najskôr mi ponúkli Gruzínsko a Arménsko, ale tieto ponuky som odmietla, pretože projekty boli lokalizované v hlavných mestách, vo veľkých nemocniciach. Chcela som niečo v provinčnej nemocnici, mimo hlavného mesta, kde vidí človek aj iné veci. Potom mi ponúkli Kambodžu, ktorú som v minulosti sama navštívila a to mi sedelo. Do 5 dní som sa musela zbaliť a odísť. Odišla som podľa plánu, v júni 2014.

Ako na taký náhly odchod – navyše až do Kambodže – reagovala vaša rodina a blízki?

Oni to už čakali a mamu som upokojovala, že Kambodža je mierumilovná budhistická krajina. Navyše som sa pravidelne hlásila, vedeli, že som šťastná, takže nestresovali. Tam to bola viac-menej zabehnutá klinika na liečbu TBC, kde potrebovali lekára, takže to bolo v pohode. Aj ubytovanie bolo fajn. Čakala som stany, ale v rámci Lekárov bez hraníc sme mali nadštandardné ubytovanie v pomerne čistej ubytovni.

Takže ste tam boli ako lekárka v ambulancii zachytávajúcej pacientov s TBC?

V podstate áno a popri tom som snažila spolupracovať s domácimi lekármi, odovzdať im nejaké vedomosti, aby boli po našom odchode schopní samostatne pracovať. To je jedna z hlavných úloh našej práce. Lekári bez hraníc majú totiž v každom projekte tím zahraničných expertov a národný tím pozostávajúci z miestnych. Po pol roku som odišla domov a po dvoch mesiacoch pobytu doma som vyrazila na nový TBC projekt na Papue.

Najskôr mi ponúkli Gruzínsko a Arménsko, ale tieto ponuky som odmietla, pretože projekty boli lokalizované v hlavných mestách, vo veľkých nemocniciach. Chcela som niečo v provinčnej nemocnici, mimo hlavného mesta, kde vidí človek aj iné veci.

A pani primárka na pľúcnom vám vyšla opäť v ústrety?

Pani primárke som povedala, že by som v humanitárnej práci chcela pokračovať, a tak sme sa dohodli, že ukončíme pracovný pomer. Ale rozišli sme sa v dobrom a môžem sa kedykoľvek vrátiť.

Ako ste pred odchodom na Papuu vnímali, že ide o krajinu s azda najvyššou mierou sexuálneho násilia na svete?

Určite som sa aj bála. Ešte pred prijatím misie som od vedúceho projektu dostala bulletin, v ktorom boli vypísané všetky riziká, ale bola som nabudená z Kambodže a cítila som v sebe veľa sily. Navyše to bola veľká výzva. Išlo o nemocnicu v mestečku Kerema, ktoré je od hlavného mesta Port Moresby vzdialené 6 hodín autom a cesta v ňom končí. Projekt na liečbu TBC tam vznikol len v máji 2014, takže som tam bola ešte len druhá lekárka.

Papua je jednou z najchudobnejších krajín Tichomoria. Mohli by ste popísať svoje pocity z krajiny bezprostredne po prílete? Ako ste sa tam vlastne dostali?

Najskôr som letela do operačného centra Lekárov bez hraníc v Paríži, kde som sa stretla s doktorkou, ktorá tam pracovala predo mnou a mala mi pomôcť zorientovať sa v aktuálnej situácii v projekte. Potom som letela do Tokya, kde som mala ďalší briefing, ktorý trval 4 dni. Až potom som odletela do hlavného mesta Port Moresby. Na Papuu som nakoniec letela ešte s jedným kolegom a na letisku nás čakali autá označené logom Lekárov bez hraníc, takže som sa až tak veľmi nebála, ale mala som rešpekt. Bez problémov sme sa dostali do nášho uzavretého tábora, kde som absolvovala ešte jeden briefing s vedúcim misie a potom som cestovala 6 hodín autom do nemocnice v Kereme.

Cesta za pacientmi do odľahlých dedín a práca s nimi.

Ako vaše nové pracovisko vyzeralo?

Vo väčšine svojich projektov budujú Lekári bez hraníc vlastné zdravotné zariadenia podľa určitých štandardov a zamestnávajú personál pozostávajúci hlavne z lokálnych pracovníkov. V Kereme sme ale pracovali v miestnej nemocnici, ktorá vyzerala strašne. Myslela som si, že také niečo sa dá vidieť iba v Afrike. Budova bola ošarpaná a v podlahe boli diery, takže som sa niekedy bála, že sa prepadneme, behali tam psy, sliepky, všade špina. Vôbec to tam nebolo rozdelené na oddelenia, kde ležia muži, ženy a deti. Bola tam jedna miestnosť s 12 posteľami, kde ležali všetci a samostatné gynekologické oddelenie. Ťažké tuberkulózne prípady už boli, našťastie, izolované v miestnosti so 6 posteľami. Jednou z hlavných úloh našich logistikov bolo zlepšiť stav danej nemocnice a vybudovať nové lôžkové oddelenie pre tuberkulóznych pacientov.

Prečo sa liečba tuberkulóznych pacientov sústredila práve do nemocnice v Kereme?

Kerema je hlavným mestom provincie Gulf Province, v ktorej bola zistená alarmujúca incidencia tuberkulózy, 570 prípadov na 100-tisíc obyvateľov. Preto bol projekt lokalizovaný práve v Kereme, ktorá bola miestom s hlavnou spádovou nemocnicou pre množstvo odľahlých dedín provincie. Niežeby pred naším príchodom TBC nepoznali, dokonca ju aj liečili, ale nemali žiadny systém. Lieky dávali každému, kto zakašľal, ale pacient často liečbu nedokončil, čím sa razantne zvyšovalo riziko rezistencie. Samozrejme, niekedy ani nemali lieky, pretože ich z hlavného mesta zabudli objednať, respektíve ich znehodnotili nesprávnym skladovaním.

Takže ste ich učili aj to, ako skladovať lieky?

Áno, treba si uvedomiť, že to je nemocnica, v ktorej pred príchodom Lekárov bez hraníc nemali ani pitnú vodu, takže toto miesto bolo veľkou výzvou aj pre našich logistikov. Keď sa budovala spomínaná lôžková časť pre tuberkulóznych pacientov, vždy sa niečo odkladalo, nechodil materiál. Miestny riaditeľ nemocnice nám skoro vôbec nepomáhal a nereagoval na naše návrhy. Ale to mu ani nemôžeme zazlievať, pretože riaditelia tam nad ľuďmi nemajú žiadnu moc. Tam vám príde zamestnanec nemocnice a povie, že o jedenástej ide na dovolenku a bude preč dva mesiace. Ale výplatu berie a nikto nič nerieši.

Bežný život ľudí.

V akých podmienkach ste žili? Dočkali ste sa konečne stanov?

(Smiech.) Nie. Prvý mesiac sme bývali v takej plechovej ubytovni s miestnymi zdravotnými setrami, kde sme mali každý vlastnú izbu, ale pravidelne nás tam okrádali a potom nás odtiaľ dokonca vyhnali, pretože potrebovali miesto pre svojich ľudí, a tak sme chvíľu bývali v miestnom hoteli. NIekedy som mala pocit, že je im úplne jedno, že sme tam a pomáhame im.

Takže ste nejaký čas museli bývať v hoteli?

Áno, Lekári bez hraníc tam už pre nás dlhší čas stavali dom, ale tam všetko trvá dlhšie. Inak, nebol to hotel v pravom zmysle slova, skôr ubytovňa s hromadou švábov a potkanov, takže večer pred spaním sme museli vždy všetko skrývať. Keď konečne dokončili naše ubytovanie, presťahovali sme sa do nového oploteného domu so strážcom pri bráne.

Takže ste tam boli pred prípadnými útočníkmi v bezpečí?

Ťažko povedať. Keby tam na nás prišlo 10 chlapov s mačetami, strážca asi nič nezmôže, lebo strážcami boli naši neozbrojení šoféri. V každom našom projekte si zachovávame politickú neutralitu a poskytujeme pomoc každému bez rozdielu. Preto sme sa aj tu snažili, aby nás ľudia vnímali tak, že im chceme pomáhať. Boli sme napríklad v miestnom rádiu, kde sme detailnejšie rozprávali o tom, čo tam robíme, aby sme sa nestali terčom útokov. Všeobecne som mala pocit, že sú ľudia celkom priateľskí, aj keď bežne nosili mačety, ktoré používajú ako nástroj na prácu v pralese. To vo mne vzbudzovalo rešpekt a opatrnosť.

PNG je jazykovo veľmi diverzifikovaná krajina, niektoré údaje hovoria až o 848 jazykoch. Ako ste komunikovali s pacientmi?

Väčšinou sme sa radili s domácimi sestrami, alebo prišiel pacient s rodinnými príslušníkmi a zopár tamojších ľudí vie aj základy angličtiny. Získať informácie bolo niekedy veľmi ťažké. Keď som sa pacienta opýtala, ako dlho kašle, raz povedal dva mesiace a vzápätí jeden týždeň. Väčšinou som teda čakala na výsledky testu spúta a röntgen pľúc.

To znamená, že ste tam mali k dispozícii aj laboratórium?

Mali sme tam špeciálny prístroj, ktorý sa snažíme mať vo všetkých tuberkulóznych projektoch, pretože do 2 hodín dokáže diagnostikovať TBC zo spúta, čo je veľmi rýchle. Taktiež nám ukáže aj rezistenciu na rifampicín, liek, ktorý patrí do základnej rady antituberkulotík. V prípade, že sú oba výsledky pozitívne, znamená to, že ide o multirezistentnú formu TBC. Ak tento prístroj nefunguje, vzorky musíme vyšetrovať mikroskopicky, čo trvá podstatne dlhšie a hlavne na to musí byť vyškolený človek. V tíme sme mali zahraničnú laboratórnu techničku, ktorá prístroj obsluhovala, robila diagnostiku a zároveň učila domácich.

Tam vám príde zamestnanec nemocnice a povie, že o jedenástej ide na dovolenku a bude preč dva mesiace. Ale výplatu berie a nikto nič nerieši.

Ako v takýchto podmienkach vyzerá liečba? Majú voči vám pacienti dôveru a dodržiavajú vaše pokyny?

Toto bolo azda najfrustrujúcejšie. Za normálnych okolností by človek chodil každý mesiac pre lieky a popri tom by sme sa informovali o tom, ako sa vyvíja jeho zdravotný stav. Počas liečby treba testovať spútum 2, 4 a 6 mesiacov od začatia liečby. Ľudia však najskôr museli pochopiť, čo sa s nimi deje, že ich choroba nie je z vody, aby tie lieky brali naozaj každý deň. A často tomu nerozumeli. Pacientovi, ktorý nepozná čas a ktorého približný vek zistíte otázkou koľko má za sebou Vianoc, ťažko vysvetlíte, že musí brať lieky 6 mesiacov a chodiť na pravidelné kontroly. Niekedy nepomáhal ani vyškolený miestny tím, ani ilustrované vysvetlivky. Nehovoriac o tom, že mnohí pacienti boli z odľahlých horských oblastí a bolo pre nich dosť zložité a nákladné dostať sa do mesta po nové lieky a na kontrolu. Niektorí k nám museli putovať pralesom aj týždeň.

Nemocnica v Kereme zvonku.

Neboli v provincii aj iné zdravotnícke strediská, ktoré by boli pre pacientov z odľahlých oblastí bližšie?

Zdravotnícke strediská boli, ale nefungovali. Buď tam chýbali vyškolení ľudia, alebo lieky. Prípadne boli aj ľudia aj lieky, ale pacienti z tých najodľahlejších oblastí museli do najbližšieho zdravotného centra aj tak pádlovať trebárs dve hodiny po rieke. Tam aj späť. Každý deň. A mnohí pacienti dali, samozrejme, prednosť hľadaniu nejakej obživy pred cestovaním do zdravotného zariadenia. Niekedy im jednoducho nebolo možné pomôcť.

Ako ste zabezpečovali prísun potrebných liekov do nemocnice?

Na citlivú formu TBC sme mali lokálne lieky od nemocnice a na multirezistentnú formu sme používali vlastné liečivá, ktoré sme do provincie dopravovali z hlavného mesta. Oni tieto lieky prakticky vôbec nemali, pretože kým sme tam prišli, nevedeli rozlíšiť citlivú formu TBC od multirezistentnej.

Mali ste teda aj pacientov s multirezistentnou TBC?

Áno, z približne 300 pacientov s TBC, ktorých sme diagnostikovali v priebehu roka, bolo asi 20 pacientov s multirezistentnou formou tuberkulózy.

Pacientovi, ktorý nepozná čas a ktorého približný vek zistíte otázkou koľko má za sebou Vianoc, ťažko vysvetlíte, že musí brať lieky 6 mesiacov a chodiť na pravidelné kontroly.

Ako ste liečili týchto pacientov, u ktorých sa lieky podávajú aj injekčne? Spomínali ste, že niektorí k vám museli putovať aj týždeň.

To bol ďalší obrovský problém, pretože injekcie nemôže podávať hocikto a dávajú sa každý deň po dobu 8 mesiacov ako súčasť liečby multirezistentnej TBC, ktorá trvá celkovo 2 roky. Pacientov sme sa teda snažili presvedčiť, aby sa presťahovali bližšie k nemocnici, prípadne sme mali v niektorých dedinách vyškolené sestry, ktoré mohli injekciu pichnúť. Takisto potom museli skontrolovať, či pacient berie tabletky, či ich riadne prehĺta a nezahadzuje. To sa stávalo často, keďže táto liečba má množstvo nežiadúcich účinkov a pacienti musia bežne užívať desiatky tabliet v závislosti od ich hmotnosti. Tých sestier tam však bolo príliš málo. Spomínam si na jedno dievčatko s multirezistentnou formou TBC a postihnutými uzlinami. Jej matke sme asi 3 mesiace vysvetľovali, že liečba je nevyhnutná a musia sa presťahovať. Kým sa nakoniec presťahovali k príbuzným v Kereme, liečba začala až po 4 mesiacoch, ale potom chodili každý deň. Keby sme sa neuistili, že k nám budú denne dochádzať, tak liečbu multirezistentnej TBC ani nezačneme. Je to hrozné, ale je to tak.

Stretnutie s domorodcami.

Ako viete odhadnúť, či k vám bude pacient chodiť každý deň?

Na to sme mali vyčlenenú jednu zdravotnú sestru, ktorá sa to spolu so sociálnym pracovníkom snažila zistiť a zabezpečiť. Ale nie vždy sa im to podarilo. Iné dievčatko s multirezistentnou TBC sme ani nezačali liečiť, pretože sme vedeli, že nebude môcť denne dochádzať a ani v zdravotnom stredisku v najbližšej dedine nebol nikto, kto by mu vedel injekciu pichnúť. Takéto prípady boli nesmierne frustrujúce a celý lekársky tím sa snažil opakovane nájsť nejaké riešenie, často bezúspešne.

Ako ste to psychicky spracovávali?

Som človek, ktorý odbúrava stres fyzicky, takže som chodila behať. Vytýčili mi na to jednu 300 metrov dlhú cestu pred kostolom, ktorá bola ako-tak bezpečná. Potom som ešte sem-tam zašla na pláž. Samozrejme, v sprievode muža a v dlhých nohaviciach. Keď sa potom človek vráti domov, oveľa viac si váži pocit slobody.

Iróniou je, že hlavné mesto Port Moresby je od austrálskeho mesta Cairns, ktoré je populárnym turistickým strediskom s modernými budovami a luxusnými hotelmi, vzdialené iba pol hodiny lietadlom. Nemali ste niekedy chuť ujsť späť do pohodlia, čistoty a bezpečia?

Mala. Hlavne keď po 4 mesiacoch misie odišla lekárka z môjho tímu späť do Francúzska a náhrada za ňu, bohužiaľ, nedorazila. Predtým som s ňou iba sem-tam niečo konzultovala, prípadne som sa zúčastnila vizity, ale to bolo všetko. Po jej odchode som pokrývala dve pozície – cez deň som robila ako lekár a po večeroch som ako team leader dorábala rôzne reporty. Takto som fungovala ešte 2 mesiace, kým som vyčerpaná neodišla.

PNG je známa ako najhoršie miesto na svete, čo sa týka sexuálneho násilia. Mali ste také pacientky aj vy?

Bežne som sa o takýchto prípadoch nedozvedela, pretože so ženami chodili na vyšetrenie často muži a vtedy mlčali. Ale keď prišli samé a ukazovali, že ich bolí napríklad na hrudníku, najprv som si myslela, že možno ide o zápal pľúc, ale často vysvitlo, že majú polámané rebrá, pretože ich manželia bijú. To násilie, aj sexuálne, je v krajine veľmi rozšírené, ale žiadna pacientka mi nikdy otvorene nepovedala, že by bola znásilnená.

Prvé týždne doma som bola trošku v depresii, pretože tam som pracovala na 150 % a keď z toho nasadenia človeka zrazu vytrhnete a nerobí nič, je to nezvyk a má pocit nepotrebnosti.

Sú ženy v bezpečí aspoň v nemocnici? Ošetrenie totiž asi občas potrebujú aj útočníci.

Nemyslím si, že by to bolo v miestnej nemocnici oveľa bezpečnejšie, ale počas svojho pôsobenia som nepočula o prípade napadnutia v zdravotnom zariadení.

Možno hlúpa otázka, ale prečo sú takí?

Domorodí obyvatelia žijú jednoduchým spôsobom života. Miestni si vyrábajú domáci rum a radi žujú betelové orechy, ktoré pôsobia stimulujúco.

Aké to bolo po návrate do Prahy, keď ste napríklad vošli do nákupného centra, kde riešia ľudia úplne iné veci?

Bol to šok. Začal mi vadiť napríklad hluk, pretože na Papue som bola v neustálom tichu. No a potom mi prišli zvláštne a občas aj prízemné všetky tie veci, ktoré tu ľudia riešia a potrebujú, ako drahé oblečenie a podobne. Prvé týždne doma som bola trošku v depresii, pretože tam som pracovala na 150 % a keď z toho nasadenia človeka zrazu vytrhnete a nerobí nič, je to nezvyk a má pocit nepotrebnosti.

Máte už v Českej republike pracovný úväzok, alebo čakáte na ďalšie ponuky od Lekárov bez hraníc?

Ani v Česku, ani doma zatiaľ pracovný úväzok nemám. Rozhodla som sa pokračovať v humanitárnej práci, kým nemám žiadne vážne rodinné záväzky. S mojím partnerom, ktorý tiež pracuje pre Lekárov bez hraníc ako lekár – pediater už 5 rokov, máme v pláne odísť na spoločný projekt, najlepšie do Afriky. Tá je mojím dávnym snom, ale vďaka skúsenostiam poznám svoje limity a viem, čo už nechcem zažiť. Taktiež by som sa rada preorientovala z TBC projektov na trochu všeobecnejšie, kde by som sa zdokonalila a nabrala skúsenosti v oblastiach tropickej medicíny. Črtá sa nám projekt v Južnom Sudáne, tak uvidíme, ako to dopadne.

 

Hodnotenie článku

inVitro 1/2016

Onkológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2016 Onkológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro